Založit webové stránky nebo eShop
Novela

Novela...

 Kveta a Robert Hončarivovci

 JANA ZO SAMOTY  

I. Vlčí princ

Zhnitá paradajka so roztiekla po tvári dievčaťa - Slečna, musíte si dávať pozor – V mene republiky...

*

Ahoj, ja som Maroš - To, čo videla jej vyrazilo dych - Si koza, Koza jedna žiarlivá - Tu ti chýba gombík - Ja a zapáliť oheň

*

Jana začala rozprávať - Haló, ako sa voláte? - Pritisla som si sukňu ku kolenám - Odneste ju na ošetrovňu

*

Pobozkajte sa! - Kostlivci na diskotéke - Prekliaty poriadok - Dostaneš princeznú za ženu a pol horárne k tomu - Radostne ju objala

*

Neúprosný kalendár – Zakuklenci sa rozbehli – Nebudú mať toho u seba veľa. -Vyznanie lásky v Morzeovke. – Tlak nezadržiteľne klesal – Andelské krídla na motor – Somota , Samota, tu orol, tu orol,  ako ma počujete, ako ma počujete?

 *

Osudný deň - Zrada - Pocit horkosti jej zosilnel - Idete ma zatknúť? - Trest sa odkladá. - Konec kapitoly

     

- Viete, že Horáková má dnes súd? - povedala staršia žena.

Ostatné sa postupne do rozhovoru pridávali.

- To ako Jana? Vnučka profesora Horáka? - Tá. - Koľko má vlastne rokov?

- Osemnásť.-  Taká mladá. Krádeže a drogy! - Že vraj aj pije.- Povráva sa, že má AIDS.- Čo nepoviete? - Že vraj čoskoro zomrie.- Ešteže sa toho rodičia nedožili! -Veru tak! - Nešťastní Horákovci!

Rozhor prerušil zvonček u dverí. Do obchodu vošli ďalšie dve ženy.

- Viete, že Horáková má súd? - Práve o tom hovoríme.- Švagor vravel, že do­stanú najmenej desať rokov. - To sa už z basy nedostane. - Po procese ich pustia. Ho­voril švagor, že väznice sú plné. Budú musieť čakať na slobode ešte najmenej rok.

- To znamená, že prídu aj s ňou. - Ešte nakazí našich mládencov. Malo by sa s tým niečo urobiť! - Ale choďte, veď je to nešťastie! - Dobre. Chcete, aby bolo ešte väčšie?

- Drogy. AIDS! To by nám tu ešte chýbalo! - Syn vravel, že Tigre sa chystajú ju  pri­vítať. - Tigre ! Chuligáni. Kedy tá banda prestane vyčíňať!- Nešťastná pani pri­márka. Koľkým z nich ponaprávala kosti. - Vraj sa odsťahovali na Samotu.

Opäť sa ozval zvonček.

- Bozkávam.

- Dobrý deň Peter. Tak ako prázdniny?

- Je to nuda. Ale čoskoro nebude. Zajtra príde Horáková. Prídeme ju privítať! My ju tu nechceme! Štetku!

- Ako? Ako ju chcete privítať?

- Otcovi zhnili paradajky!

- Žgrloš, keby ich bol predával lacnejšie, neboli by mu zhnili.

- Nevadí, teraz sa zídu. Dnes vynesú rozsudok. Potom pol dňa budú trvať for­ma­lity, aby ju dočasne pre­pustili z basy. No a poobede majú jediný vlak. Potom až večer. Keby ne­priš­la poobede poč­káme na ďalší.

-  Že sa nehanbíte! Takto ubližovať. Veď je chorá!

- Mala si dať väčší pozor! Šľapka! My ju tu nechceme. Urobíme taký hurhaj, že ešte bude  rada, že pôjde za mreže. . . . Ona vlastne bude už za mre­ža­mi. Postaráme sa, že z domu nevystrčí ani nos!

- Kde sa to vo vás berie? Veď profesor Horák ťa učí!

- Učil, teta učil, nech ho parom skára!

- To  asi preto, že si prepadol vlani z matiky, - pripomenula staršia žena, ktorej sa to všetko nepáčilo a dodala. – Tuším, že ti pani primárka naprávala zlomenú ruku. Nebyť jej mal by si pravačku chromú!

- Je tam toho! Nebola by ona, bol by iný lekár, - odpovedal  sebave­do­mý mlá­denec.

Doviezli chlieb. Obchod sa pomaly vyprázdňoval. Nakupujúci sa rozchádzali za svoji­mi povinnosťami. Deň sa lenivo vliekol.

Na druhý deň bolo dusno. Mesto žilo pravidelným rytmom. Všade panoval mier a pokoj. Nič nenasvedčovalo, že poobede udalosti nadobudnú dramatický spád.

Železničná stanica.

Miesto, kde sa stretávajú osudy ľudí. Teraz mala byť svedkom protestu Tig­rov, ktorí chceli zabrániť, aby ťažko osudom stíhaná ich vrstovníčka sa mohla vrá­tiť do rodného mesta. Tesne pred príchodom vlaku sa pred staničnou budovou začali schád­zať mládenci a dievčatá  v pruhovaných svetroch. Boli to povestní – v meste, obávané Tigre.

Prišla dodávka. Skupina ožila. Hneď  sa našlo veľa ochotných rúk, ktoré začali vykladať deb­nič­ky s paradajkami.

- Môžeme to hneď vyskúšať, - povedal jeden z Tigrov.

Zobral paradajku a zamieril na veľkú plochu s reklamou na slnečné okuliare. Plesk! Zásah! Zhnitá paradajka sa roztiekla po tvári dievčaťa propagujúceho výrobky miest­nej fabriky.

Ozval sa neskrotený smiech. O chvíľu tvár na reklame nebolo rozoznať.  Čas do príchodu vlaku Tigre vyplnili tréningom. Na nástupište prišli ďalší mládenci a dievčatá.

- Pozri, skauti! - vykríkol pohŕdavo jeden z Tigrov.

- Na nich!

- Dočkaj, už ide vlak. S nimi sa môžeme vysporiadať inokedy. Teraz privítame tu šľapku.

Zaškrípali brzdy. Cestujúci začali vystupovať. Vo dverách jedného z vozňov sa objavila mladá slečna. Za ňou schádzal starší pán a pomáhal jej s batohom. Nasle­dovala elegantná pani. Skôr ako položilo dievča nohu na posledný schodík ozvalo sa pís­ka­nie. Vzduchom sa roz­leteli paradajky. Plesk! Plesk! Nešťastné dievča si krylo tvár. Skauti sa rozbehli jej  na pomoc.

- Preboha, čo sa to robí? - pýtala sa postihnutá.

Naraz pískanie ustalo.

- To nie je ona! To nie je ona! Prepáč kočka,  to nepatrilo tebe!

- Poď Kamila! Za stanicou ťa čaká starký s autom. Ja sa tu ešte zdržím. Poč­káme na ďalší vlak, - povedal jeden zo skautov.

- Prečo?

- Videla si. Chystajú sa tu ublížiť jednému. . . jednej. .  no dievčaťu. Tak sme ju prišli ochrániť. Zajtra sa stretneme.

- Tak čau! Zajtra pred večerom prídem hore – povedala Kamila.

  

V čase, keď sa odohrávala táto udalosť, po horskej trati namáhavo stúpala stará motorka. Dva vozne, ktoré ťahala, neboli plne obsadené. V poslednom sedeli iba traja cestujúci. Starší prešedive­lý manželský pár doprevádzal mla­dú ženu. Šaty mala pokrčené, akoby ich boli iba včera vytiahli z truhlice, kde boli nedbalo ulo­žené. Zavá­ňali naftalínom. Časť jej tváre zakrývali veľké slnečné okuliare. Ich lu­xusné prevede­nie os­tro kontrastovalo s jej celkovým zaned­baným zovňajškom.

Stredoškolský profesor matematiky Jaroslav Horák a manželka, bývalá pri­márka Orto­pe­dického oddelenia miestnej nemocnice Viera Horáková doprevádzali svoju vnučku domov. Eš­te včera večer im telefonovala suseda, informovala ich, čo chys­tajú Tigre. Preto roz­hodli, že sa do mesta nevrá­tia.

- Koľko zloby je medzi nimi! - povzdychla si Horáková.

- Dobre, že máme Samotu. Pôjdeme rovno ta, - rozhodol Horák.

Ešte v ten večer zatelefonoval svojmu kamarátovi, aby im zabezpečil na Zboj­skách furman­ský voz. Bolo to síce odtiaľ riadne ďaleko, ale ak všetko pôjde dobre, po pol­noci by mohli byť na Samote. Aj v meste by boli museli zháňať povoz, lebo autom sa na Samotu nedá dostať. Sta­r­ý priateľ sľúbil, že sa môžu spoľahnúť.

Vlak spomalil.

- Janka, priprav sa, budeme vystupovať.

- Ale to ešte nie sme doma!

- Vystúpime skôr. Pôjdeme rovno na Samotu. – odôvodnil Horák

- Ale z mesta je to bližšie! Omnoho bližšie!

- Tam by sme nezohnali povoz. Takto to bude pohodlnejšie.

Horák zamlčal pred vnučkou pravú príčinu tohto rozhodnutia. Oslovené dievča vstalo. Ako vlak prechádzal výhybkami stratila rovnováhu. Starý pán ju zachytil. Jana sa oprela o  okraj steny vagónu a potácala sa ku dverám. Horák vystúpil prvý. Už sa chystal, že pomôže vnučke zostúpiť, ale ona, buď zle stúpla, alebo sa pošmykla a stratila rovnováhu. Vykríkla.  Snažila sa zachytiť o dvere, ale tie povolili a ona sa ocitla priamo pod kolesami vagóna. Vlak našťastie ešte stál. Výpravca sa rozbehol pomôcť.

Pribehol aj sprievodca.

- Slečna, musíte si dávať pozor!

- Ja viem! Ďakujem vám, - zašepkala Jana.

S pomocou starých rodičov ju postavili. Zapotácala sa. Roztiahla ruky do prázd­na, akoby hľadala oporu.

- Keď je opitá, tak nech ostane doma! - prehodil cestujúci, ktorý prechádzal oko­lo.

- Nevidíš, že je nadrogovaná! - pripojil sa ďalší.

Na tvári Jany sa objavili slzy.

- Neplač Janka, všetko bude dobre,  - utešovala ju starká Horáková.

- Starajte sa o seba! - zareagoval Horák. na posmešné poznámky okoloidúcich.

Horáková vzala dievča pod pazuchu. Jana išla so zvesenou hlavou. Potkýnala sa o ko­ľa­je. Neisto kráčala po nástupišti. Pred stanicou čakal furmanský voz prikrytý plach­tou. Profesor Horák si vydý­chol. Pomohol Jane  nastúpiť do vozu. Znovu sa po­šmykla a udrela sa.

Stmievalo sa.

Pohonič zapálil pod vozom petrolejovú lampu. Nasadol na kozlík  a popohnal ko­ne. Voz sa pohol. Mihotavé svetlo lampy prerušované špicami kolies slablo až napo­kon zaniklo v šere les­nej cesty. Jana vnímala príjemnú vôňu sena. Kolísavý po­hyb voza ju uspával. Vonku hučal les. Vietor šumel v korunách stromov. Tma netr­vala dlho,  na oblohu vyšiel mesiac a svietil ako rybie oko. Kone šli pravidelným kro­kom a voz hrkotal po nerovnej ceste. Čas od času kovové obruče kolies narazili na kameň.

Kovový zvuk sa zarezával Jane do mozgu ako nôž. Podobal sa zvuku zatvárajú­cich sa dverí väzenskej cely. Janino podvedomie pracovalo.

-  Horáková, na výsluch!

Tie isté otázky: Kde ste ukrývali peniaze? Užívate drogy? Kto boli vaši spoloč­níci? Tie isté odpovede.

- Nie, nie, nie!

-  Horáková, nekričte! Priznanie môže byť poľahčujúca okolnosť.

-  NIE! NIE! NIE!

-   Odveďte ju!

Voz prešiel na mäkkú cestu. Myseľ Jany sa na chvíľu upokojila, ale iba na chvíľu! Konfrontácie. Tie boli najbolestivejšie.  Aj keď okrem jedného nepoznala spoluobvinených, snažili sa na ňu zvaliť aspoň časť svojej viny. Voz sa začal pohybovať po výmoľoch.

Záverečnú reč prokurátora, ani znenie rozsudku nevnímala. Iba prvé slová:

- V mene republiky.......

S tým aj zaspala. Voz sa pomaly, monotónne pohyboval zanechávajúc za se­bou šedivý tieň, ktorý vrhal v mesačnom svetle.

 

*

   

Ahoj, ja som Maroš - To, čo videla jej vyrazilo dych - Si koza, Koza jedna žiarlivá - Tu ti chýba gombík - Ja a zapáliť oheň

 

Samota bola naozaj osamelé stavanie hlboko v horách. Pôvodným majiteľom slúžila v čase, keď praco­vali na pasienkach. Ale keď zostarli, tak Samotu predali Horá­kovcom, ktorí ju využívali ako re­kreač­nú chalupu. Väčšinou bola opustená. Oží­vala iba cez ví­kendy, alebo o prázdninách. Tohoto roku, keď zmizol sneh a horské lúky rozkvitli, došlo k zmene. Každý deň stú­pal z ko­­mí­na modravý dym. Za domom vyrástla veterná elektráreň. Všetko nasvedčo­valo, že sa obyvatelia chcú sem nasťahovať na dlhšie.

Tak ako predpo­vedal  profesor Horák, bolo krátko po polnoci, keď  ich privítal brechot psa. Horá­kovci uložili Janu, doktorka Horáková jej dala lieky a išli tiež  spať. Udalosti posledných dní aj ich vyčerpali.

 

Ráno vstala Horáková skoro.

Aj Jana sa zobudila podľa zafixovaného programu väzenského režimu. Vyšla na dvor, sadla si na lavičku a z vrecka vybrala píšťalku. Pre­bú­dzaj­úcou  prírodou sa rozľahla smutná melódia. Veľký Slovenský čuvač sa položil k jej nohám. Zrazu sa do  ťahavej melódie priplietol čudný zvuk.

- Klipyklapy, klipyklapy.

Prichádzal z diaľky. Od lesa. Slabol a silnel podľa toho, ako mu boli v ceste te­rénne vlny. Jana načúvala. Potom priložila píšťalku k ústam a prispôsobila melódiu rytmu. Už neznela tak smutno a beznádejne.

- Klipyklapy, klipyklapy, - bolo počuť už celkom zblízka.

Naraz sa pravidelný rytmus rozsypal.

- Klipy, klipy, klipy, klap.

- Dobré ráno, slečna Jana, vitajte v našej divočine! - ozvalo sa akoby z výšky.

Jana vstala a oprela sa neisto o múr.

- Dobré ráno.

Na dvor vyšla Horáková.

- To sú k nám hostia! A čo tak skoro? Poď ďalej! Zoznámte sa. To je naša Jana. Toto je pán riaditeľ Strnad.

- Bývalý, bývalý, teraz tiež už na dôchodku, ako váš starý otec, - povedal oslo­vený a po­dal Jane ruku.

- Jana, - zašepkala, keď zacítila energický stisk ruky.

Inžinier Norbert Strnad bol na dôchodku. V aktívnej službe bol riaditeľom les­ného závodu. Jeho obvod zaberal vysokohorské lesy na veľkom území. Ani po od­chode na dôchodok sa s lesom nerozlúčil. Ibaže vymenil dvanásť koní služobného motocykla za jednu konskú silu staršej huculskej kobyly. Spolu s manželkou RNDr. Korlnéliou , bývalou profesorkou gymnázia bývali pod lesom v priestrannom stavaní, kedysi horárňou, ktorá niesla meno po patrónovi lesníkov svätom Hubertovi. Preto sa jej tiež hovorilo U Huberta.

Bolo to tiež osamelé stavanie na druhej strane horského chrbta „Kalapu“. Ne­bolo ale tak odrezané od sveta ako Samota. Cesta do neďalekej dediny - Hámra bola prístupná autom, aj keď kde tu ju zdobili výmole. Mala telefónnu prípojku a prípojku elektriny.

Po odchode do dôchodku Strnadovci neuvažovali o tom, že by sa mali pre­sťa­hovať do „pohodlnejšieho“ bytu v meste. Pani Kornélia vymenila matematiku za gaz­dovstvo a veru mala stále čo robiť. Pán Norbert sa staral o skromnú záhradku, aby nemuseli všetku poživeň voziť z mesta.

Horákovci boli ich dobrí priatelia. Profesor Horák učil spolu s pani Kornéliou ma gymnáziu. Teraz,  keď ich postihlo to nešťastie, našli v Strnadovcoch veľkú pod­poru a porozumenie. Pán Norbert im teraz pravidelne obstarával nákupy a vozil ich na Limbe až do týchto pustatín. Obyčajne prichádzal pred večerom. Dnes ale prišiel, keď práve vyšlo slnko a nestačilo ešte ani vysušiť rannú rosu.

- Prečo si dnes prišiel tak skoro? – opýtala sa Horáková – To ste museli ísť no­cou.

- Nocou, - prisvedčil Strnad, - skracovali sme si cestu cez Skaliská.

- Aj cez deň je tam cesta nebezpečná, nieto v noci.

- Svietil mesiac. Spolu s Limbou sme tu zostarli a poznáme tu každý kameň.

Limba, akoby rozumela, pokývala súhlasne hlavou a zaškrabala kopytom.

- Musím vybaviť veľa vecí a tak sme si privstali, - pokračoval inžinier Strnad.        - Tu máte múku, zemiaky a zele­ni­nu. A na­píš mi, čo potrebujete. A aby som nezabudol, Janka, nechcela by si ísť so mnou? K nám -  k Hubertovi ? Včera prices­toval na prázdniny vnuk a dnes príde aj jeho kamarátka. Sú síce o dva ro­ky mladší, ale verím, že si budete dobre  rozumieť.     

- Ale to nie je možné! - protestovala Horáková.

- Prečo by to nebolo možné? Jana chcela by si?

- Ja, rada, - zašepkala.

- Musí brať lieky!

- Tie môže brať aj u nás. Jana, choď na dvor a ja už tvojich starkých pre­sved­čím. A zahraj Limbe dajakú pesničku. Iba pamätaj, že smutné nemá rada.

- Ani nás nepresviedčaj! Jednoducho to nie je možné!

Jana odišla. O chvíľu bolo počuť zvuk jej píšťalky.

- Nechcel som pred Janou. Ale to je aj dôvod, že som išiel nocou. Večer prišiel z mes­­ta náš vnuk Maroš. Bol s kamarátmi čakať Janu.

- Prečo? Veď ju nepozná!

- Nepozná. Ale keď sa skauti dopočuli, aké privítanie jej chystajú Tigre, vy­brali sa na sta­nicu, aby ju ochránili.

- Mohlo tam dôjsť k bitke!

- Našťastie sme vystúpili skôr. Čakali u ďalšieho vlaku. Keď sa nedočkali, na­padlo ich, či ste nevystúpili skôr. Vo vlaku cestoval ich známy a popísal, čo sa stalo na Zbojskách. To ich nahnevalo.  Rozhodli sa, že sa sem dnes vypravia.

- Čo sme komu spravili? - opýtala sa nešťastná Horáková.

Statočnej žene, ktorá sa toľkokrát  pozerala smrti priamo do očí, ktorá hodiny na ope­rač­nom sále zápasila o životy svojich blížnych, vytryskli slzy.

- Ale veď ju medzi seba neprijmú!

- Prijmú, uvidíš, že prijmú!

- Bože, iba včera vyšla z väzenia a ....

- Nech ti aspoň povieme, ako to všetko bolo, - doplnil manželku Horák.

- Teraz na vysvetľovanie nie je čas. Napokon ani netreba.  Tu  treba konať! Myslím, že by jej takýto konflikt mohol veľmi ublížiť.

- Ty by si . . . vy by ste, napriek tomu, že neviete...?

- Jaro, zbytočnými rečami strácaš čas. Okrem toho, Jana môže čoskoro prísť. Vonku už nepočuť píšťalku!

- Dobre, choď chystať veci, idem pre Janu.

- Netreba! Som tu.

Jana stála opretá o veraje dvier.

- Ako ste sa  rozhodli?

- Pôjdeš s pánom riaditeľom!

- Akýže riaditeľ. Ujo Norbert a hotovo. Janka chystaj sa, o chvíľu vyrazíme.

- Ale peši to Jana nezvládne!

- Limba nás unesie obidvoch.

- Ale nepôjdete cez Skaliská! - nástojila Horáková.

- Pôjdeme. Cez dolinu to je ďaleko. A okrem toho ..., Strnad sa zarazil. Ne­chcel povedať, že sa obáva stretnutia s Tigrami, ktorí sa už mohli vypraviť hore. O pol hodiny už  boli pripravení na cestu. Horákovci stáli pred bráničkou a pozerali  ako sa postavy vzďaľujú - zmenšujú, až zanikli v les­nom šere. Limba neniesla ťažký náklad a tak vykračovala svižne. Po dvoch hodinách cesty udrela Ja­ne do nosa zvláš­tna vôňa.

- Jana, cítiš tú vôňu? Tu je borovicová siahovica, pripravená na odvoz.

Jana vtiahla vzduch a zacítila sladkastú vôňu živice. V diaľke sa ozval zvuk mo­to­rovej píly.

- To Pod Kalapom ťažia drevo, - vysvetľoval Strnad.

Pod kopytami na drevenom môstiku zaduneli brvná. Bolo počuť ako sa horská bystrina pod ním rúti do doliny.

- Tu sa cesta rozdvojuje. Pravá vedie do doliny a ľavá stúpa.- povedal inžinier Strnad.

- Neurobili ani desať krokov, keď sa pred nimi ozvalo.

- Dobrý deň pán riaditeľ.

- Dobrý deň,  Peter,  Ako ide robota.?

- Zbaví. Ale je toho veľa. Víchrica to poriadne doriadila. Ešte tak mesiac. Máte pek­nú spo­loč­níč­ku, skoro vám závidím.

- Mali by ste sa oženiť. Predstavte sa. Toto je hájnik Peter.

- Peter Peter, -  predstavil sa mladý muž.

- Jana. Jana Horáková.

- To, to ste vy?....  hájnik nedopovedal.

Jana sebou trhla.

- Počkajte! Ticho! - prerušil trápnu chvíľu Strnad.

K ich ušiam doľahli hlasy. Blížili sa od spodnej cesty.

- Peter, zavráťte tú bandu, ešte nám tu poplašia zver. Keď sa nevedia slušne správať.

- Pod Kalapom dajte pozor. Cesta je tam rozmočená. A šťastnú cestu!

Hájnik Peter Peter  bol statočný človek. Postrach pytliakov. Spolu so svojim psom – írskym setrom Athosom tvorili nerozlučnú dvojicu. Hoci už mal svoje roky ešte sa neoženil.

- Ktorá by si vzala chlapa, ktorý má meno - ako sa do lesa volá, tak sa z lesa ozýva . – hovorieval žartom.

Prešiel za rázcestie a posadil sa na kraj cesty. Nemusel dlho čakať. Za zákru­tou sa objavila skupina chlapcov a dievčat v pruhovaných svetroch.

- Kam máte namierené?

- Čo je ti do toho? - povedal ten „najstatočnejší“.

- Nepamätám, že by sme si potykali.

- Ustúp, ty zelený frajer, lebo ti narovnáme fasádu.

- Kam máte namierené? - zopakoval svoju otázku hájnik a zložil pušku z ra­mena.

- Ideme na Samotu, - odpovedali už skromnejšie.

- Čo tam?

- Nemuseli by sme ti to vešať na nos. Ale ideme privítať tu fľandru.

- Koho, že to idete privítať?

- Tú šľapku. Včera nám ušla.

- Cesta je až po Samotu uzatvorená.

- Prečo?

- Pre ťažbu. Takže čelom vzad! A ešte niečo. Ak sa dozviem, že ste ublížili Horákovcom, tak si pamätajte !

- Otec nás aj tak z toho dostane!

- Nespoliehaj na to. To si s vami vybavím bez policajtov.

Pruhované svetre sa v rozpakoch zastavili.

- Chlapi ideme nazad, aj tak je to ešte najmenej dve hodiny cesty!

- Čo si! Ustúp sa!

Tlupa Tigrov sa pohla dopredu. Hájnik Peter zodvihol pušku. Athos sa vzpie­ral na šnúre. Jeho pán sa nahol a robil, že uvoľ­ňuje karabínku. V tom povolil vodiacu šnúru. Athos sa rozbehol. Tigre nezbadali, že pes nie je voľný a rozbehli sa nazad.

Hájnik sa pobral na Samotu.

Horákovcov si všetci vážili. Na jar do­ktorka Ho­ráková zachránila život zranenému drevorubačovi. Samota bola pre všetkých les­níkov vždy otvorená. Doktorka Horáková ochotne išla aj niekoľko hodín do rodín drevoru­bačov k cho­rým deťom.

- Vitajte Peter! Stalo sa niečo?

- Ale, iba som zle stúpol, - zaklamal hájnik.

- Ukážte, pozriem sa na to!

- Ale to nie je treba! Ak mi pani doktorka dáte dobrého čaju, bude hneď všetko v poriadku. Posedím, oddýchnem si a pôjdem.

- Len aby! Tak tú nohu!

Hájnik, či chcel, či nechcel, musel napokon nohu ukázať.

- Peter! Mne sa to nevidí, tej nohe nič nie je!

- Pani primárka, vás ani oklamať nemožno. Ale na ten čaj, to je pravda!- začer­venal sa hájnik.

- Tak preto! - povedala Horáková a pokrútila hlavou.

Hájnikovi sa predsa podarilo Horákovcov oklamať. Nebol si istý, či sa Tigre  pred­sa len neodvážia až sem, preto sa rozhodol, že tu poč­ká. Pôvodne sa chcel skryť pod lesom. Ale mohli by prísť aj z druhej strany. Preto sa rozhodol, že počká na Samote. A urobil dobre. O chvíľu sa ozval vonku štekot psov. Zobral pušku vyšiel von. Keď ho zbadali pruhované svetre, zarazili sa.

- Varoval som vás. - povedal  kľudne, - Athos, škodná!

Bela, fenka slovenského čuvača, sa ochotne pripojila.

Svetre sa rozbehli každý iným smerom. Athos a Bela pobiehali od jedného ku druhému. Hájnik bol spokojný. Vedel, že Athos neublíži, pokiaľ na to nedostane vý­slov­ný príkaz. Zapískal na píšťalku. Athos pribehol a hneď za ním aj Bela.

- Dobrý, dobrý, - pochválil ho pán a vošiel do domu.

- Takže členok, vravíte! - povedala Horáková.

- Nechcel som vás znepokojovať. Od Bystriny som ich už vyhnal. Čakal som, že sa  môžu vrátiť.

- Ako ste vedeli?

- Nevedel som. Iba pán riaditeľ ma prosil, aby som ich zastavil. Sami sa vysta­to­va­li, čo chcú urobiť.

- Ďakujeme vám!

- Ja som dlžníkom, zachránili ste  život kamarátovi. Stretol som Janu. Je to ale pekné dievča.

- Chúďa moje.

- Aké chúďa! Tu sa zotaví. Príroda je mocná čarodejnica a tu sa so zlými ľuďmi nestretne. Uvidíte, že všetko sa na dobré obráti.

- Ste zlatý, Peter! Chcete do toho čaju aj rum?

- Keby to nebola veľká drzosť!

- Veď ste tu všetci ako doma.

- Pani doktorka, to mi dobre vieme. A ešte vám poviem, že na lesníkov sa mô­žete vždy spo­ľahnúť.

Slnko už zapadalo.

- Peter, popravím vám tu. Teraz na noc vás už dolu nepustím. Aj tak by ste rá­no  museli  za­sa nazad. Ani by sa vám neoplatilo. Okrem toho máme aj večeru. Chystali sme pre Janu, ale te­raz keď odišla, nemal by to kto zjesť.

 

V tom čase, keď sa na Samote odohrávali tieto udalosti,  na druhej strane hor­ského ma­sívu vyšla z lesa  Limba. Niesla dvoch jazdcov. Čoskoro boli  u cieľa svojej cesty. Bránička bola otvorená. Limba vykročila na dvor.

- Hurá! - ozvalo sa, keď Strnad  pomáhal Jane z koňa.

- Tak, Maroš, postaraj sa o hosťa, idem opatriť Limbu.

- Ahoj, ja som Maroš, - povedal  asi šestnásťročný chlapec  a podával Jane ľa­vú ruku.

Jana inštinktívne očakávala pravú ruku a preto siahla do prázdna.

- My, skauti sa zdravíme ľavou.

Podala teda ľavú.

- Jana, - povedala tak, že to  takmer nebolo počuť.

Chvíľu tak stáli. Potom sa Jana opýtala.

- Smiem si ťa pozrieť?

- Ty vidíš? Aspoň trocha?

- Nie. Našimi očami sú prsty a dlane.

Jana chytila do rúk Marošovu tvár. Potom sa jej prsty zviezli po hrdle. Maro­šom  preskočila iskra vzrušenia. Ani nevedel ako, uchopil Janu za lakte. Tým sa vzdialenosť medzi nimi nebezpečne zmenšila. Takmer sa dotýkali. Maroš zblízka pre­zeral jej tvár. Bez rizika, že bude pristihnutý, skĺzol jeho pohľad za výstrih, ktorý bol ešte uvolnený odpadnutým gombíkom. Boli tak zaujatí vzájomným skúmaním, že nepočuli ako vrzgla bránička. Objavila sa v nej Kamila. To čo videla jej doslova vyra­zilo dych.

- Slnečné okuliare aj keď je slnko za horami. To je ale úroveň! -  pomyslela si.     

Kútikom závistlivého pohľadu zbadala, že cudzinka, -  ktorá bola  v takej blízkosti Maroša, že o ich ďalšom zámere nemohlo byť pochýb, - je oveľa krajšia ako ona. Jednoducho bez konkurencie!

- Nemohli by ste sa  objímať kúsok vedľa, aby sa tu dalo chodiť?

Maroš od Jany odskočil. Kamila zlostne vošla do domu a tresla za sebou dve­rami.

- Kto to bol? - opýtala sa Jana.

- Kamilka, -  odpovedal Maroš so stiahnutým hrdlom.

- Kamarátka, alebo . . . dačo viac?

- Dačo viac!

- Tak som zasa niečo zbabrala. Kadiaľ chodím, iba nešťastie roznášam.

- Neboj,  to sa spraví!

Marošov optimizmus schladila Kamila hneď v nasledujúcich okamihoch. Vy­šla z domu, kde sa  bola zrejme rozlúčiť, pretože cestovný vak mala so sebou a mlčiac zamierila k bráničke.

- Kama, kde ideš? Poď nech vás zoznámim. To je Jana Horáková zo Samoty.

- Tá, tá . . .

- Kama  zadrž!

Ale to už Jana nevydržala. Napätie posledných týždňov a dní pretieklo.

- No povedz, čo si mala na jazyku, povedz kriminálnička, fľandra! Myslíš, že  som ti ho prišla prebrať ty  koza jedna žiarlivá!

Kamila zhodila vak na zem a pristúpila k Jane.

- Čo si to povedala?

- Ak si náhodou zle počula. Si koza. Koza žiarlivá!

- Kamila sa rozohnala  potrestať toľkú drzosť, ale Maroš jej ruku zadržal.

- Au! Pusť, to bolí. Ešte ju ochraňuj! . . . Povedala mi, že som koza!

- A nie si? Pri všetkých zajačích bobkoch?

- To sa ti čudujem, že sa s kozou kamarátiš. Idem domov. Ja tu nemusím byť!

- To nemusíš! Ale pamätaj, že tak zradíš našu skautskú prísahu  a zásady, že máme pomáhať tým, ktorí pomoc potrebujú.

S takou reakciou Kamila nerátala. Ale hrdosť jej nedovolila, aby čokoľvek meni­la na svojom rozhodnutí.

- Tak! Ak si teraz, okamžite nepodáte ruky na uzmierenie, tak prísahám pri hen tých parohoch . . . , - Maroš ukázal na múr horárne, kde bola pripevnená ozdoba kedy­si zdatného desatoráka.

- Kama prepáč! Prepáč mi tú kozu!

- Ty mi prepáč, že som ťa chcela udrieť!

- Tak to už znie lepšie, Viete čo? Zoznámte sa v druhom kole, ja idem dnu,- povedal Maroš a nechal obidve dievčatá osamote. Len čo vošiel,  postavil sa za okno a krytý závesom pozoroval, čo sa bude vonku odohrávať.

Najskôr sa dve dievčatá rozprávali živo gestikulujúc. Netrvalo dlho a podali si obidve ruky. Naraz bolo badať, ako Kamila prekvapením vykríkla a chytila Janu do náručia.

- Buď pochválené lesné kráľovstvo! - vydýchol si Maroš, - z tohto  mraku nepr­ša­lo.

Sparný deň priniesol búrku. Nebo potemnelo. Spustil sa lejak. Dievčatá sa chy­ti­li za ruky a bežali sa skryť do horárne.

Večerali, ako bolo zvykom, v kuchyni, ktorá bola priestranná.

- Pri jazvečích fúzoch, to je dnes riadu! - posťažovala si Kamila a obliekla si zásteru.

- Ja ti pomôžem. Smiem, teta?

- Ja to spravím, buď rada, že to nemusíš robiť!

- To nie je zlý nápad!  - zamiešala sa do rozhovoru starká Strnadová. - Dvom vám to pôjde rýchlejšie i veselšie. Poď dám ti zásteru.

- Ale Jana  . . .

- . . . na rozdiel od teba rada umýva riad. Ukáž nech ti ju zaviažem. Kama, pou­ka­zuj jej, kde čo je a zorganizujte si prácu.

- Starká? - opýtal sa Maroš, - ty rada umývaš riad?

- Nie. Dokonca veľmi nie. Ak niekto povie, že rád umýva riad, tak je podľa mňa alebo klamár, alebo to nemá v hlave v poriadku.

Jana sa otočila a usmiala sa.

- Keďže  nechcem pripustiť, že klamem, takže . . . to asi v hlave nemám v po­riad­ku.

-Janička, ty si práve výnimka. Ty to robíš rada nie pre riad, ale preto, aby si ce­lému svetu dokázala, že to vieš, hoci je to pre teba oveľa náročnejšie. – nenechala sa vyviesť z rovnováhy starká Strnadová.

Keď dievčatá poumývali riad, podišla Str­nadová k Jane a odviazala jej zásteru.

- Dievča moje, tu ti chýba gombík! A na takom mieste, že ti vidieť až do ža­lúd­ka. Rýchlo si to priši. Donesiem ti ihlu.

- Ihlu teta mám, aj šitíčko, ale gombík som asi stratila.

- Dobre, donesiem gombík.

Strnadová sa rýchlo vrátila.

- Daj, Janka, ja ti to prišijem, - ponúkla sa Kamila.

- Ešteže čo! - zaprotestovala starká Strnadová. - Má predsa ruky. Ty by si si dala robiť takú službu?.

- Kama, podaj mi prosím ťa kabelku.

Kamila splnila prosbu. Zvedavosť jej nedala. Neobávajúc sa, že ju majiteľka pri tom pristihne, pozrela sa do kabelky.

- Ja zomriem! - neudržala sa, - ty tu máš poriadok! To keď ja niečo v kabele hľa­dám, tak musím najskôr všetko vysypať na stôl.

- To nie je cnosť, ale nutnosť. Kedysi, keď som ešte videla,  som tiež nebola veľmi poriadna.

- Daj, navlečiem ti niť.

- To zvládnem.

- Ty vieš navliecť niť? - neubránila sa Kamila prekvapeniu.

- Pozri, to sa robí takto, - povedala Jana a prestrčila drôtik cez ucho ihly.

Do jeho slučky pretiahla niť. Naraz sa zarazila. Jej rozpaky zachytila starká Strnadová.

- Dočkaj, donesiem ti župan. Vidím, že pod blúzkou nemáš nič. Otoč sa. Tak.

Kamila a Maroš sa pozerali s rozšírenými očami.

- Čo pozeráte? Ešte ste nevideli prišívať gombík? Hybajte pripraviť drevo do kozubu.

Jane vzrušením horela tvár. Umy riad! Priši si gombík, je ti vidieť až do ža­lúdka! Akoby okolie vôbec nevnímalo jej vadu. Žiadne úľavy, žiadne ľutovanie. Nikto sa na nič nepýtal.

- Predsa aj sem musela preniknúť jej zlá  povesť! - pomyslela si. - Zvláštni ľudia.

Večer zasadli všetci v hosťovskej izbe pri kozube.

- Janka, máme taký zvyk, že večer vždy posedíme pri ohni a rozprávame rôzne príbehy, - vysvetlila starká  Strnadová.

- Jana Horáková, - povedal slávnostne starý lesník. - Si náš hosť a preto ti pri­pa­dá česť zapáliť oheň.

Jane preblesklo hlavou. Ja a zapáliť oheň? Ale hneď jej prišlo na myseľ. Priši si gombík, je ti vidieť až do žalúdka!

- Rada. Bude to pre mňa veľkou cťou.

- Poď, sestrička, ukážem ti ako sa to robí, -  ponúkla sa Kamila.

Jane vytryskli slzy. Takto s ňou nikto od straty jej zraku nejednal! Oheň sa rozhorel. Plamene zaháňali tmavé tiene do kútov izby, aby sa znova vra­cali a znova unikali.

- Tak o čom to dnes bude, starký? - opýtal sa Maroš.

Najradšej mal starkého skautské spomienky na jeho mladé časy a poľovnícke príbehy.

 

 

- Mám k vám prosbu, - ozvala sa Jana trasúcim hlasom.

- Si náš hosť.

- Aby      som dnes mohla ja . . .

- Janka, samozrejme, že si s účasťou vypočujeme tvoje rozprávanie, ale vedz, že tu si teraz doma.

- Bola som vo väzení . . .

- .  . . ale, ak by ti to malo privodiť zlé spomienky, tak pamätaj, tu sa nemusíš z ničoho spovedať.

- Tak krásne ste ma prijali, že neviem . . . prijali ste ma aj keď . - . .tu sa Jana zarazila.

- Aj keď si chorá? Janka, choroba je zlá vec. Ale to ešte neznamená, že by holo treba chorého vylúčiť zo spoločnosti.

- Aj keď. . . aj  keby sa choroba, keby sa nedala vyliečiť? Aj keď ...aj keď by bola strašná, tá choroba?

- Janka, žiť treba a hoci aj s chorobou. A nádej? Tá je vždy.

- Ďakujem vám. Rozpoviem vám môj príbeh. Hoci to nebude veselé rozpráva­nie, ale aj mne sa uľaví.

  

Jana začala rozprávať - Haló, ako sa voláte? - Pritisla som si sukňu ku kolenám - Odneste ju na ošetrovňu!

 

 

Jana začala rozprávať.

Prázdniny. Posledný deň júla. Vybrali sa na návštevu starkých. Z kritického dňa si pamätala iba to, že nastupovala do auta. Potom sa všetko zahalilo neprenik­nuteľnou hmlou.

-  Haló, ako sa voláte? Ako sa voláte?- počula som v polospánku - Prebuďte sa!

- Jana, Jana Ho-rá-ko-vá, vykoktala som. Znelo to, ako keby som to nehovorila ja. Všetko ma bolelo. Nemohla som sa ani pohnúť. Potom som zasa zaspala. Keď som sa prebudila, cítila som, že ma niekto drží za ruku. Bola to starká.

- Jana Janička – Starká?- Ako sa cítiš?-  zle – Starká, prečo ťa nevidím? – Máš zaviazané oči – čo je s mamou, otcom?  Sú v poriadku.  Bolo to jedno z tých milosrd­ných klamstiev. Raz, v nestráženom okamihu som si strhla obväz z očí a zistila som, že nevidím.- To sa spraví , utešovali ma. Ďalšie milosrdné klamstvo!

- Koľko ti bolo vtedy rokov? – opýtala sa s účasťou Strnadová.

- Desať. Desať rokov, - povedala Jana a pokračovala – Musela som sa so všet­kým vyrovnať. Smrť rodičov, strata zraku.- Príčinou tragickej nehody bol alkohol vo­diča nákladného automobilu. Jemu sa nestalo nič.

- Ostali mi iba starí rodičia, ktorí sa usilovali nahradiť mi rodičovskú lásku. Nasledovalo dlhé liečenie... škola pre nevidiacich....internát. Tesne pred maturitou sa mi zdalo, že vidím na konci tunela svetlo. Na diskotéke som sa zoznámila s chlapcom. Bol iný ako ostatní. Jemný, pozorný. Nevyužíval moju vadu na to, aby si  v nestráženom okamihu dovolil to, čo si proti mne žiaľ mnohí dovoľovali. Kamarátili  sme sa dlho a ešte ma ani nepobozkal.

Pri tejto spomienke sa Jana trpko usmiala.

Chodil za mnou do internátu.. Mala som izbu iba pre seba. Až raz, na jeseň minulého roku . . .Na dohovorenú schôdzku neprišiel.  Zatelefonovala som... je tam byt pána Nižkovského? V telefóne sa ozval studený ženský hlas. Že, čo  si prajem. Kto ste prosím, jeho mamička? Začula som smiech. Žena nebola v byte sama. Dostalo sa mi odpovede, že odcestoval. Akýmsi šiestym zmyslom som pochopila, že to nie je pravda. Zložila som slúchadlo. Dobre mi padlo, že ma zobrali na druhý deň na celo­denný výlet. Ale zlá predtucha ma neopúšťala.

Keď sme sa vrátili, oznámila mi vrátnička.

- Horáková na svoju izbu nesmiete! - Ale kde? Kde mám ísť? Slečna  Brezov­ská vás zavedie na izolačku. Na  izolačku? Veď nie som chorá! Prečo? Dozviete sa, - odpove­dala sucho vychovávateľka a doslova ma ťahala na koniec chod­by. Večeru máte na stole, - povedala a zatvorila dvere.

V hosťovskej izbe bolo ticho narušené iba praskotom horiaceho dreva.

- Počula som zarachotiť kľúč. Bola som zatvorená! Ale prečo? Čo znamenal ten zvláštny hluk na chodbe? Už ich majú. Už ich chytili! znelo mi v ušiach. Koho majú? Čo sa stalo?. Múry izolačky mlčali. Večere som sa ani nedotkla. Sadla som si na posteľ a prebdela celú noc. Ráno zarachotil kľúč. Poďte! - znel strohý príkaz. Kam?, pýtala som sa.  Dozviete sa., znela odpoveď. Vychovávateľka ma držala pevne za ruku, ako keby sa obávala, že jej utečiem. Nasledovala som ju ako vo sne. Naraz som zacítila úder päsťou do tváre. Tu máš, ty beštia! - sprevádzalo ďalší úder. Ne­chajte ju, - okríkla vychovávateľka rozzúrené spolužiačky, - to sa bude rozhodovať inde. Bola som zmätená ... Triasla som sa od strachu....čo sa má rozhodovať? Prečo ma bijú? Čo som spravila? Vošli sme do riaditeľne.

Jana  sa odmlčala. Bolo zrejmé, že jej rozprávanie prináša zlé spomienky. Po chvíľke pokračo­vala.

 

- Horáková, je tu nadporučík Králik z Okresného oddelenia polície. Prítomní sú: školská lekárka a slečna vychovávateľka Brezovská. Sadnite si. Uposlúchla som. Triasla som sa na celom tele. Slečna Jana Horáková, rád by som vám položil niekoľko otázok. Musím vás upozor­niť, že všetko, čo odteraz poviete, môže byť použité proti vám. Žiadam vás, aby ste povedali pravdu. Je to vo vašom zá­ujme. Ako proti mne? Akú pravdu? - zašepkala som. Ste dôvodne podozrivá zo spá­chania závažných trestných činov. Toto je iba predbežný výsluch. Ostatné bude v cele predbežného zadržania. Pani riaditeľka, tu je súhlas prokurátora na vzatie do väzby .- Áno, súhlasí. - prisvedčila riaditeľka - Ste podozrivá zo spolupáchateľstva krádeží,-  pokračoval policajt,- prechovávania drog a ich predaja. Pod ko­ber­com sme našli vý­platu slečny Brezovskej. . . . .  . chýba tisíc korún, - dodala Brezovská. Správne, tie sme našli u Nižkovského pri jeho zadržaní. Užívate drogy? Nedokázala som nič povedať. Nedokázala som sa brániť.- Takže priznávate?- Nie! Nie! Nie! - vykríkla som zúfalo. Ruky! Ukážte ruky, - súrila riaditeľka. Vystrela som dlane. Nie tu!- vyskočila riadi­teľka a vyhrnula mi rukávy. Ruky nie sú jediné miesto, kde si narkomani pichajú drogy, -  pridala sa lekárka - Nohy! Ukážte nohy! Pritisla som si päsťami sukňu ku kolenám. Riaditeľka ňou trhla. Jemný batist sa roztrhol a povolil až k pásu. V tom zazvo­nil telefón. Bolo to pre policajta. Nadporučík Králik po krátkom rozhovore zavesil. Práve mi telefonovali, že zistili, že Nižkovský má AIDS.- oznámil všetkým.  Pre pána kráľa, - vzdychla riaditeľka. - Horáková mali ste s ním niečo?- Čo prosím? Opýtala som sa čo tým myslí.- No, či ste sa s ním vyspali. Vstala som.

Tu sa Jana zarazila, akoby znova hľadala slová.                

-  Mamička, otecko, -  zašepkala som zúfalo. - Vy sa ich nedovolávajte. To boli slušní ľudia. Ešte dobre, že sa toho nedožili!  Dodala posledný úder riaditeľka. Zbledla som  a ako podťatá som padla na zem.- Vodu! Rýchlo vodu! Odneste ju na ošetrovňu! Ešte som akoby z diaľky.....

V hosťovskej izbe bolo ticho, že by bolo  počuť padnúť aj ihlu na zem.

 

- Potom toho už veľa nebolo. Vyšetrovacia väzba, súd. Našťastie súd ma zba­vil viny v celom rozsahu. A to, že mám AIDS, to je iba klebeta. Ale aj tak vám za všetko ďakujem.

- Hurá! - vykríkla Kamila, ktorá za celý čas rozprávania držala Janu za ruku. Naraz sa zarazila!

- Pri pichliačoch storočného ježka! Môj vak! Zabudla som ho vonku. A prší!

Maroš vyskočil a bežal pre vak, ktorý sa už hodnú chvíľu kúpal v letnom daždi.

 

 

 

Pobozkajte sa! - Kostlivci na diskotéke - Prekliaty poriadok - Dostaneš princeznú za ženu a pol horárne k tomu - radostne ju objala

Dievčatá mali vyhradenú osobitnú izbu.  Keď uľahli ešte sa im nechcelo spať.

- Kama? Prepáč mi tú kozu, prosím ťa!

- Už sa stalo. Napokon si mala aj kus pravdy.

- Ale nemala. Mňa by to tiež rozhodilo, keby som niečo také zažila. Vy sa ľú­bite, však?

- To je to, že  neviem.

- Ako nevieš? Vy ste si to ešte nepovedali? To ste sa ešte ani nepobozkali? Tak si to povedzte a . . . pobozkajte sa!

- Bojím sa. Čo keď ma neľúbi!

- Viem, že ťa ľúbi, - povedala presvedčivo Jana.

- Myslíš?

- Nemyslím. Viem.

- Ako to môžeš vedieť?

- Dobre ma počúvaj. Keď si zapadla dnu, pýtala som sa,  kto to bol. Či  kama­rátka alebo čosi viac.

- A on ti povedal?

- Že čosi viac.

- Jana! Ty si fantastická. Prajem ti, aby si sa tiež tak zaľúbila!- povedala rozra­dostnená Kamila.

- Už sa stalo a vidíš, ako to dopadlo!

- Tak si to zopakuješ. Uvidíš!

- Nikdy! Chlapi sú falošní!

- Aj Maroš?

- Ten je výnimka.

- Tak vidíš!

- Nevidím!

- Prepáč, nechcela som.

- Maroš  je správny chlapec.

- Tak vidíš, joj prepáč, no tak. . . ako by som to povedala pri všetkých zuboch starej medvedice, ktoré jej už vypadali.

- No dobre, ale aj tak. Predsa ti ho nepreberiem.

- To by som ti ani neradila.- Kamila chcela povedať, že by jej vyškriabala oči, ale  šťastie, že si včas zahryzla do jazyka.

- Okrem toho ani by sa nedal.

- Jana, ty si tá najúžasnejšia kamarátka, akú kedy táto planéta na sebe nosila!

- To sa dobre počúva!

- Dobrú noc!

- Dobrú!

Kamila zaspala hneď. Jana naopak zaspať nemohla. Búrka slabla. Ale dážď neustal. Rachotil na streche tak, akoby tam v divokom tanci krepčili kostlivci.

- Kostlivci na diskotéke!  - pomyslela si Jana.

Cítila, že jej život sa začína meniť. Ako­by spolu so vzďaľujúcou sa búrkou odchá­dzalo jej trápenie. Zablesklo sa. Na lepšie časy! Napokon aj ona zaspala.

 

Budíček!

Prekliaty poriadok!

Biologické hodiny natiahnuté väzenským režimom Janu zobudili. Maroš a Kamila ešte využívali privilégium  prázdnin. Do izby vnikal pootvoreným oknom čerstvý horský vzduch. Jana počula, že sa už v kuchyni pripravujú raňajky. Ale pre­tože sa v týchto priesto­roch ešte nevyznala, ostala ležať.

Po hodine sa ozvalo  tiché zaklopanie na dvere.

- Dievky, vstávať!- bol to Maroš.

- Dočkaj nás vonku. Hneď prídeme. Janka vstávaj, pobežíme do lesa. Umy­jeme sa až potom - povedala Kamila.

- Dobre, - súhlasila Jana a začala sa rýchlo obliekať. - Bežte, ja vás počkám vonku na la­vičke.

- Chyba, sestrička, hrubá chyba! Pobežíš pekne s nami. Žiadne leňošenie!

- Ale ja nemôžem behať!

- Máš niečo so srdcom? Alebo s pľúcami? Alebo s inými behacími orgánmi?

- Nie. Ale, ako by som mohla. . .?

To už vychádzali na dvor. Tam čakal Maroš  pripravený na pravidelný kon­dičný beh.

- Nie, ale oči!

- Pokiaľ viem, tak tie na to nemajú vplyv.

- Tak už nemudrujte, nech sme do raňajok nazad! - Maroš a Kamila zobrali Janu pod pazuchy.

- Iba zdvíhaj nohy. Ja budem počítať tempo. Raz, dva! Raz, dva!

Jana sa prvý raz po ôsmich rokoch rozbehla. Nezvyklá námaha ju oberala o dych.

- Maroško zastav,  Jana už nevládze!

Vyčerpaná klesla do trávy. Maroš priskočil, chytil ju za ruky a trhnutím ju posta­vil.

- Nemôžeš! Prechladla by si!. . . Tak to je zlé!

- Ja viem! Mala som vás radšej počkať, takto som iba na príťaž!

- Nie, to som nemyslel! Ale si veľmi zoslabnutá. Nemáš kondíciu. S tým mu­síme niečo urobiť.

- Predovšetkým si tu položíme kameň, - rozhodla Kamila a už privalila z cesty balvan.

- Iba vám kazím prázdniny, - zosmutnela Jana a dodala, - keď som slepá!

- Vidím, že musíme určiť pravidlá hry.

- Akej hry?

- Tak, ad jedna: od tohoto okamihu sa zakazuje aby, ktokoľvek spomenul, že Jana nevidí. To sa samozrejme týka aj jej. Keď na to niekto čo len pomyslí, potres­tá sa tým, že bude musieť celý večer všetkých zabávať. Jana je normálne zdravé diev­ča, potrebuje iba trocha málo pomôcť.

Maroš sa zamyslel.

- Po druhé: Jana bude robiť všetko čo my. A my zasa nebudeme robiť to, čo by jej bolo zaťažko. Po tretie: každý deň, pobežíme a budeme posúvať kameň tam, kam dobehneme, až skončíme v lese. Potom to už bude naša normálna trasa.

- A ide sa na raňajky, sestrička! - Kamila chytila Janu pod pazuchy.

- Tak vy ste sestry? Mohli by ste ma prijať za brata!

- Ja by som . . .  ,  - súhlasila Jana.

- . . . vylúčené! - skočila jej do reči Kamila, - ja ťa za brata nechcem! To by tak ešte chýbalo!

- Prečo? - opýtali sa súčasne Maroš a Jana.

- Prečo? Jednoducho to nie je možné!

- Čo máš proti mne?

- V podstate nič! Proti tebe nič, ale proti bratovi  mám!

- A čo?

- Všetko!

- Prečo ho nechceš za brata? - čudovala sa Jana.

- Počúvaj, - pokračovala Kamila, nedbajúc na Janinu otázku.       - Poviem ti roz­práv­ku. Boli dve princezné, sestry. Uchádzal sa, teda o jednu z nich, princ. Prečo nemohol byť ich bratom?

- To neviem!

- Tak ak nemáš hlavu ma krku iba preto, aby ti doň nepršalo,  rozmýš­ľaj. Ak uhádneš, dostaneš princeznú za ženu a pol horárne k tomu. Milostivo ťa prepúš­ťa­me, pretože princezné chcú byť o samote.  Utekaj do horárne a pomôž starkej pri­praviť raňajky!

- Povieš mi, čo je to za hádanku? - opýtala sa Jana, keď sa im  Maroš stratil z dohľadu..

- To je predsa jasné. Za brata ho nechcem.  Radšej za milého, môj­mu srdcu premilého. Prípadne za niečo ešte  perspektívnejšie. Ibaže on má spomalené zapa­ľo­va­nie.

- Čože má spomalené?

- No, to sa tak hovorí o autách.-  Som z toho zúfalá!

- Aj tak ťa ľúbi!

- Myslíš?

- Vieš, my máme taký šiesty zmysel. On to vlastne nie je žiadny záhadný zmy­sel. Jednoducho počujeme viac, ako ostatní.

- A čo  počuješ ty?

- Počujem, podľa intonácie hlasu, keď sa rozprávate, že mu nie si ľahostajná. Ale musíš mať trpezlivosť.

Kamila Janu radostne objala.

 

Maroš vyviedol Limbu zo stajne –Pozrite,  líška!. - Oškrab zemiaky! –Bolo to mimo dostrelu -  Možno to bol Vlčí princ

 

Po raňajkách Maroš navrhol, aby šli na výlet.

- Mohli by sme do lesa a zoznámiť Janu s okolím.

- Fantastický nápad, môj princ!

- Neviem či by som nemala ostať doma.  Budem vám iba prekážať! Keď . . . .

-        . . . . pozor na  pravidlá! - skočila Jane do reči Kamila.

- Radšej by som pose­dela.

- To sa nevylučuje. Tak choďte sa pripraviť. O štvrť hodiny na dvore!

- Kama, ja by som predsa radšej . . .  vieš, na lavičke, na slniečku.

- Ja viem. Ale Janka ty musíš žiť normálne. To, že nevidíš . . .  joj, neprezraď ma, . . . to je nepredstaviteľne ťažké. Jednoducho sa nedá nič robiť!

- Bude to pre mňa namáhavé, - oponovala Jana, ktorá sa výletu bála.

- Ani nie...Ani nie, - odpovedala jej Kamila, keď  videla ako Maroš vyvádza Limbu zo stajne.

- Máte všetko? - vyprevádzal ich starký.

- Všetko. Vrátime sa až večer. Vyzerá to na pekné  počasie.

Jana počula ako Limba prešľapuje.  Pochopila, že sa nebude musieť  trápiť po nerov­nej ceste. Toho sa najviac bála.

Vošli do lesa. Slnko vystriedal tieň. Les  bol plný tajomných zvukov. Vôňa lesa vystriedala vôňu slnkom vyhriatej lúky.  Prvý raz od tragickej udalosti, ktorá ju dostala do väzenia, mala pocit voľnosti a slobody. Maroš viedol koňa a po druhej strane šla Kamila. Upozorňovala na nízke  konáre.

Lesné ticho prerušil škrek sojky.

- To bola sojka. Vták veľký asi takto. - Maroš vzal Janinu ruku aby jej priblížil pred­stavu o veľkosti strážcu lesa. - Teraz už každé zviera v lese vie, že sme tu.

- To tomu rozumejú aj iné zvieratká? - zaujímala sa Jana.

- Sú to tisícročia skúseností,  - vysvetlil Maroš.

Pustili sa ďalej.

- Pozrite,  líška, - povedal  Maroš bez toho, že by stlmil hlas.

- Tak buď ticho! - napomenula ho Kamila.

- Netreba, tá už je dávno za horami.

- Tak čo táraš?

- Pozri, sú tu stopy!

- Ukážeme ich Jane.

- Ale ak sa  ich dotkne, rozpadnú sa . Blato nie je ešte suché.

- Urobíme to tak, že si ich zoberie na pamiatku, - povedal Maroš a obrátil  sa k Jane, - zosadni, tu sa trocha zastavíme. Spusť sa! Neboj sa, ja ťa chytím.

Jana preložila nohu cez sedlo a s odhodlanosťou sa pustila Marošovi do náru­čia. Cí­tila, ako ju zovrel. Azda pevnejšie, ako by bolo treba. Alebo sa  jej to iba zdalo?

- Pozri, tu  je lepšia, - ozvala sa Kamila a otočila sa.

To už Maroš pomáhal Jane usadnúť na kraj cesty. Aj červeň vzrušenia Jane skoro z tváre vyprchala. Započúvala sa do lesného ticha.

Klap, klap, klap, klap, - ozvalo sa nad nimi vysoko v korune stromu  .

- Kama,  pozri ďateľ!

- Ten je krásny. Škoda, že ho  Jana neuvidí.

- Jedna nula! - napomenul Maroš. - Porušila si pravidlo hry!

- Pri všetkých šuškách, čo sa ich vlani urodilo v lesoch na severnej pologuli! Čo za trest mi určíš môj princ?

- Za trest, si trest vymyslíš sama.

- Ja myslím, že by sme jej to mohli prepáčiť. Veď naozaj nemusím všetko vi­dieť!

- Hra je hra,- ohradil sa Maroš.

- Nuž dobre, - súhlasila Kamila.

- Už si niečo vymyslela?

- Vymyslela.

- Tak povedz!

- To je tajomstvo.

Ich rozhovor prerušil škrekot v korunách o niekoľko stromov ďalej.

- Sojky, -  poznamenala Kamila. Je ich viac.

- Upozorňujú na nejaké nebezpečenstvo?  - zaujímala  sa Jana.

- Nie. Aha. Objavili sovu! Vidíš tam!

Kamila sa nahla k Marošovi.

- Nevidím!

Maroš ju chytil okolo pása. Kamila si pritisla  tvár k Marošovej.

- Nevidím!

- Ale musíš, pozri!

- Nevidím!

- Ty  podvodníčka! - zasmial sa Maroš, ktorý  pochopil Kamilinu hru.

Zatiaľ sa vyľakaná sova skryla v hĺbke lesa. Ticho narušil hlas kukučky.

Sadrový  odliatok líščej stopy zatvrdol. Maroš ho zobral do  vaku. Pomohol Jane do sedla. Vydali sa na ďalšiu cestu.

Keď bolo slnko na oblohe najvyššie, zastavili pri potoku. Jane dobre padlo, že mohla zosadnúť. Srdce jej prudko búchalo. Nebolo to od fyzickej námahy, ale od toho čo prežila za necelý deň  v horárni “U Huberta”.

- Jana, prosím ťa oškrab zemiaky. Kama  zatiaľ nakrája mäso. Ja sa  postarám o oheň.  Tu máš zemiaky, tu je škrabka. Tu ti dám papier na šupky. A zemiaky dávaj  za­tiaľ sem do tohto kotlíka. Potom ich poumývam.

Jana sa s radosťou pustila do práce. Krok za krokom cítila, že je svojim kama­rá­tom takmer rovnocennou partnerkou.

- Bezvadne, - pochválil Maroš a v duchu sa čudoval, ako sa to Jane podarilo.

- Musíš im vypichnúť oči!

- Jana, nebuď sadistka, - napomenula ju žartom Kamilka.

- Tak sa to vraví, či nie?

- Teraz napichaj na ražeň mäso, slaninu  a cibuľu. Kama to už nakrájala. Vždy za radom. Plátky sú tenké, takže to pôjde.

Keby bol táboriacu trojicu sledoval neznámy pozoro­vateľ, nepostrehol by, že jednej z nich určil osud ťažký údel. A Jana? Ako by všetky jej starosti a bolesti unikali spolu s modravým dymom ohňa a strácali sa kdesi vy­so­ko v oblakoch.

 

 

Vrátili sa až večer. Jana bola unavená, ale šťastná. Pravidlá hry sa presne dodržiavali. Dokonca  chvíľami mala pocit, že vidí! To vtedy, keď ju Kamila oboznamovala s okolitou príro­dou.

- Rozpoviem vám jednu zaujímavú príhodu. Sám som ju neprežil. Čítal  som ju,  keď  som bol vo vašom veku. Vtedy ma zaujala. Neviem, kde  som ju  čítal a ani nie je dôležité, či sa stala tak, ako ju budem rozprávať, - začal poľovnícky príbeh starý lesník a pokračoval.

- V kanadskej divočine žil lovec vlkov. Vtedy sa za skalpy vlkov platili slušné pe­niaze. Raz  pri pochôdzke narazil na zvláštnu vlčiu stopu. Boli to vlastne stopy dve. Jeden vlk bežal o pol dĺžky tela  dopredu a druhý ho nasledoval v tesnej blízkosti.  Bo­li to veľké stopy. Stopa zaostávajúceho vlka na pravej prednej labe nemala prst. Da­­lo sa z nich usudzovať, že sa jednalo ostatné zvieratá. Do­­kon­­ca sa mu ich raz podarilo uvidieť.  Bolo to na náprotivnom svahu mimo dostrelu. Pohybovali sa presne tak, ako ukazovali stopy.

Záhada!

Raz v zime na ne narazil znova. Stopa bola čerstvá a tak sa  po nej pustil.  Zra­zu sa  prekvapene zastavil.  Jeden z  vlkov  sa tu  zastavil a ľahol si na sneh. Podľa stôp druhého vlka bolo zrejmé, že sa rozbehol. Ale bolo tu niečo, čo nechápal. Neboli to jediné stopy. Vyzeralo to tak, že vlk, ktorý odbehol sa vrátil a potom v ceste zasa spolu pokračovali. Lovec zložil pušku a obozretne sa predieral húštinou. O chvíľu narazil na zvyš­ky strhnutého srnca. Stopy po nedávnom hodovaní.

- Tieto stopy som už niekde videl! Ale to vtedy neboli dvojité stopy. Kde  som  len ja  tie stopy videl?

Po chvíli si spomenul.

V lete našiel  pod vývratom starého smreka opustený vlčí brloh. Tie zvláš­tne stopy tam videl. Áno! Laba pravej  prednej nohy mala charakteristický znak. V blízkosti brlohu našiel zvyšky roztrhaného statného orla. Vlastne iba perie.

Večer sedel pri kozube, ako teraz my a rozmýšľal.

Tam ho napadol príbeh o statočnej vlčici.

Vlčica vychovávala svoje mláďatá. Spolu so starým vlkom - otcom. Orol napa­dol mlá­ďatá. Matka - vlčica sa vrhla na pomoc. Strhol sa krutý zápas. Dravec doplatil za svoju  opovážlivosť životom. Ale statočná vlčica prišla o zrak. Starý vlk ju neo­pustil. Chodili na lov spoločne.

- A je to naozaj pravda? - opýtala sa Kamila, - vyzerá to ako rozprávka.

- Možno je to rozprávka, - povedal  starý lesník.

- Ale krásna rozprávka, - dodala Jana, - možno to bola  zakliata  princezná a vlk bol  princ. Vlčí  princ, -  dodala.

Oheň v kozube dohorel. Obyvatelia horárne sa pobrali spať.

 

 

 

 

Ako vystrihnutý z reklamnej brožúry – Pred nosom jej vyskočilzajac – Pochopila, že zablúdila – Ako sme sa mohli minúť?- Vtedy večer som nepovedala všetko – Japonci sú praktickí ľudia – V živote ešte nájdeš lásku.

 

Nikdy neuteká čas rýchlejšie, ako vtedy, keď jeho beh nevnímame. Júl sa po­maly končil. August mali Maroš a Kamila stráviť v skautskom tábore. Ale  trojica mladých ľudí sa nechcela  rozlúčiť. Dlho museli Janu  prehovárať, kým podpísala  pri­hlášku do skautingu.

Pôjdu do tábora spolu!

- Čo tam budem robiť? Veď tam budem iba na oštaru!

- Čo tam budeš robiť? -  opýtala sa Kamila, - všetko, - teda takmer všetko.

 

V ten deň bolo počasie ako vystrihnuté z reklamnej brožúry cestovnej kancelá­rie. Mladí sa rozhodli ho využiť na celodenný výlet. Chceli spojiť príjemné s užitoč­ným a naoberať čučoriedky na koláč. Jana už dobre ovládala Limbu a tak Maroš a Kamila šli voľne.

Prišli na  rúbanisko.

Kamila s Marošom sa vydali na prieskum. Pretože nebolo isté  či sa tu zasta­via,  Jana ostala v sedle.  Nastavila tvár júlovému slnku. Okuliare sa  jej pošmykli a  tak si ich naprávala obidvoma rukami.

Bola to osudová chyba!

Limba so zohla za chutným sústom a uzda sa jej zošmykla z krku.

Limbe priamo pred nosom vyskočil zajac. Kobyla, inokedy kľudná, sa zľakla  a rozbehla sa priesekom nazad. Jana vykríkla. Maroš a Kamila sa narovnali. Zbadali iba ako  sa po ceste prehnala splašená kobyla.

- Pritiahni uzdu! Bežíme za tebou! - vykríkol Maroš a spolu s Kamilou sa rozbehli priesekom.

Keď vybehli na cestu, už  splašenú kobylu nebolo vidieť.

Rozbehli sa. Za každou zákrutou tŕpli, či nezbadajú na ceste dokaličenú kama­rátku.  Našťastie na tomto úseku cesty boli konáre vysoko a tak z tejto strany nehro­zilo Jane žiadne nebezpečie.

Jana sa márne snažila zachytiť uzdu. Našťastie Limba z cvalu prešla do  mier­neho klusu. Potom sa rozhodla ísť krokom, ale  zastaviť  sa nedala. Konečne sa jej  podarilo zachytiť uzdu a koňa pribrzdila.

- Prrr! Maličká a ideme nazad!- Jana získala sebavedomie.

Limba vykročila smerom k rúbanisku.

Jana počúvala, či nezachytí zvuk, ktorý by nasvedčoval, že Maroš s Kamilou sú nablízku. Už išla dlho a stále nič! Vtom cítila ako sa cesta začína zvažovať a zatočila prudko doľava. Pochopila, že zablúdila. Zviezla sa zo sedla. Nohy sa jej zaborili do blata. Znova sa vyštverala do sedla. Vy­brala vreckovku a utrela si strachom spotenú tvár. Rozhodla sa čakať. Hrdlo mala stiahnuté, že nemohla vydať ani hlások. Aj tak by nezakričala. Bála sa, ako by na to Lim­ba zareagovala. Opäť sa prihlásila depresia. Rozvažovala či má použiť liek.

Zatiaľ Kamila s Marošom bežali.

- Tá sa zastaví až doma!

- Maroš! Maroš! Pri všetkých fúzoch jazveca, ktorému vypadali všetky chlpy, tadiaľto nešli!

Skutočne!

Prechádzali cez rozbahnený terén. Aj oko neskúseného stopára by zbadalo, že kôň a dvaja peší šli smerom k rúbanisku, ale stopy, ktoré by nasvedčovali, že kôň bežal nazad chýbali!

- Pri všetkých zajačích bobkoch! Ako  sme sa mohli minúť?

Vracali sa nazad. Teraz to nešlo tak rýchlo. Každý kamienok, každý zlomený konárik na ktorý kôň stúpol bol dôležitý. Naraz si Maroš kľakol.

- Záhada je rozlúštená! Tu sa podarilo Jane Limbu zastaviť. A vracali sa.

- Nie  tak celkom!

- Ako nie celkom? Pozri, tu to jasne vidieť.

- Myslím tú záhadu! Prečo sme ich pri všetkým veveričích chvostoch nestretli?

Teraz obaja skauti postupovali slimačím tempom. O chvíľu prišli na rázcestie, ktoré predtým nezbadali.

- Tadiaľ odbočila!

- Ale prečo?

- Jednoducho. Pritiahla uzdu. A Limba poslúchla.

- Kde vedie táto cesta?

- K vodopádom.

- Môže ju to zastaviť?

- Má jemný sluch. Ak zistí, že zablúdila, zastaví.

- Musíme sa rozdeliť. Teraz vieme kde ide. Tu nie je žiadne ďalšie rázcestie. Rozbeh­nem sa  a ty sleduj stopu, ak by náhodou zišli z cesty. Keď by si musela odbo­čiť, prelož cez cestu konár, aby ho bolo dobre vidieť.

Maroš bežal, čo mu sily stačili. Naraz sa zastavil. Pozorne počúval. Vietor k ne­mu zaniesol zvuk píšťalky. Pesnička, akoby naliehavo volala o pomoc. Oddýchol si. To je neklamné znamenie, že Jana žije.  Znova sa rozbehol. Za chvíľu zbadal koňa a Janu.

- Vydrž! - zakričal na povzbudenie.

Okolo nešťastníčky sa vznášali mračná komárov.

- Maroško, zlatý Maroško, pomôž mi zo sedla.

- Dočkaj! Je tu veľa komárov. Presadni si viac dopredu!

Vyšvihol sa do sedla a popohnal koňa. Chytil Janu okolo pása. Jana položila unavenú hlavu na jeho  plece. Maroša obliala horúca vlna. Bol veľmi  blízko  Jany. Cítil jej dych.  Ako ju pevne držal, vnímal jej tep. Limba šla rýchlo. Aj ona bola rada, že dobrodružstvo šťastne skončilo. Tiež ju sužo­vali nepríjemné komáre.

Zatočili.

Zbadali Kamilu ako s kolenami rozodratými do krve sa usiluje nájsť stopu.

- Hoháááá! Už sme sa našli! - zvolal Maroš a inštinktívne uvolnil objatie.

- Jana, ako to vyzeráš?

Iba teraz zbadal Maroš, že Jana má celú tvár opuchnutú  od štípancov. Vydali sa na cestu nazad. Vyšli na lúku. Do Starej horárne bola ešte hodina cesty. Vzduch rozčesol zde­sený výkrik. Maroš, ktorý išiel vpredu a tentoraz pevne držal uzdu, zbadal ako Jana zbledla a padá z koňa. Rýchlo priskočil a v poslednej chvíli ju zachytil.

- Jana, čo sa stalo?

- Lieky! Stratila som lieky!

- A náhradne nemáš?

- Nemám!

- Kde si ich mohla stratiť?

- Asi tam, kde som zablúdila.

- Tak tu chvíľu počkajte! - povedal Maroš, zavrátil koňa a vyšvihol sa do sedla.

Kamilka chytila Janu okolo pása a viedla ju k starému osamelému smreku. Už viackrát sa chcela opýtať prečo Jana berie lieky, keď je zdravá. Ale mlčala. V jej ska-

utskom oddieli mali zásadu: nedávaj zvedavé otázky. Ak ti priateľ môže a bude chcieť podať informáciu, urobí to. A ak to nemôže urobiť, neurobí ani vtedy, keď sa budeš pýtať.

- Sú dôležité, tie lieky? - opýtala sa Kamila.                               

Nie zo zvedavosti, ale z účasti, že čo bude treba urobiť ak sa nenájdu.

- Veľmi, - zašepkala Jana.

- Od čoho, alebo načo sú? Teda, ak sa môžem opýtať?

Jana namiesto  odpovede vystrela ku  Kamile zápästie ľavej ruky. Tiahla sa cezeň hlboká jazva.

- To si sa musela ale riadne porezať!

- Nemusela - chcela!

- Ako, chcela? - zhrozila sa Kamila.

- Ja viem. Budete sa na mňa hnevať. Ale vtedy večer, vieš, keď  som vám roz­právala, som nepovedala všetko.

- Ako? Nie všetko?

- Nepovažovala som to za podstatné. Hanbila som sa.

- Vôbec ti nerozumiem. Ako to súvisí s liekmi? A prečo je to  tak dôležité?

Jana položila svoju  hlavu na Kamilino plece a začala rozprávať.

- Vtedy, keď ma  polomŕtvu priniesli na ošetrovňu a lekárka si odskočila, bola som na dne. Myslela som, že už ďalej nevládzem. Rozbila som  lakťom okennú ta­buľu a šmyk!

- Jana!

- Keď som cítila  ako mi z ruky uniká život, silnel vo mne pocit – že STRAŠNE SA MI CHCE ŽIŤ ! -  Dopotácala som sa ku dverám a zabúchala. Ešte som začula uprato­vačku ako kričí:

- Len si trep! Však oni ťa v base naučia móresom!

- Stratila som vedomie. Ďalšie viem iba z rozprávania. Upratovačka, ktorá  bola za dverami, zbadala krv. Zavolala lekárku. Tá sanitku.

- Tie lieky sú. . . . ?

- . . . aby som to nezopakovala, keby som zasa upadla do depresie.

- Neboj sa! Nezopakuješ!

- Bojím sa.

- Jednoducho nezopakuješ preto, že na to nemáš najmenší dôvod.  A potom preto, že ti to nedovo­líme.

- Ako?

- Tak, že na teba budeme dávať pozor! A nesmúť. Uvidíš, všetko dobre do­padne. . . . Tak ma napadlo. . .

- Čo?

- V Japonsku majú taký zvyk. Nechajú si veštiť z dreveného šesťhranu.

- To  musí byť  strašné, ak je veštba zlá.

- Bolo by. Ale Japonci sú praktickí  ľudia. Ak je veštba zlá, nelámu si s tým hlavu. Napíšu ju na papier, ten priviažu do koruny stromu, aby veštbu vietor odvial. Mám ná­pad! Skúsme, či to bude platiť aj v týchto zemepisných šírkach.

Kamila vybrala papier a tužku a podala Jane. Jana chcela aby písala Kamila, že ona jej bude diktovať

- Píš, budem ti diktovať, - rozhodla sa Jana.

- To by nemuselo fungovať. Musí to byť napísané vlastnou rukou.

Jana trasúcou rukou kládla na papier  slová svojho trápenia. Kamila zobrala papier do úst. Vyšvihla sa na spodný  konár a o chvíľku ju bolo vidieť ako na samom vrchole pripevňuje papier.

Ozval sa koňský dupot. Maroš sa vracal. Pod stromom sa stretli súčasne.

- Máš?

- Mám,  ale . . .

- . . . aké ale? Hlavne, že máš!

- Pozri! -  povedal a otvoril dlaň.

Jana s napätím sledovala rozhovor.

- Jane vypadli a Limba na ne šliapla..

Jana tlmene vykríkla. Kamila stručne vysvetlila podstatu problému.

- A Jana nemá rezervné!  - končila svoje rozprávanie.

- Ale to je výborné! - vykríkol Maroš radostne, keď sa dozvedel aké sú to lieky.

- Pri chvoste starého skunka, vieš čo hovoríš?

- Pravdaže, dočkaj. Jana mala si strach? Bála si sa keď s tebou Limba bežala priesmy­kom?

- Bola som strachom bez seba.

- To je výborné! Pretože, ak sa niekto  bojí o život, nebude si ho brať!

- To je fakt, môj princ.

- Čo budeme robiť?

- Predovšetkým neostaneme tu. Ideme domov. A starká už čosi vymyslí!

Maroš s Kamilou vysadili Janu na koňa a ešte pred  zákrutou sa otočili. Na pozdrav im vial biely papier pripevnený na vrchole starého smreka.

 

V horárni sa zľakli, keď videli v akom stave sa vracajú z výletu. Neoz­valo sa ani  slovo výčitky, že Maroš s Kamilou nedali na Janu pozor. Vo vzdu­chu bolo síce badať napätie, ale navonok sa večer neodlišoval  od ostatných. Jana bola roztržitá a zamyslená. Starká Strnadová uviedla všetko do normál­nych ko­ľa­jí.

- Janka, dnes  si musíš s riadom poradiť sama. Kamila s Marošom mi pomôžu preob­liecť  prádlo.

Nie, že by starká Strnadová naozaj potrebovala  pomoc. Ale Kamila a Maroš sa chceli poradiť o ďalšom postupe. Domnievali sa, že by to nebolo vhodné pre uši ich priateľky.

- Pôjdeš pozháňať tie lieky? Možno, že Horákovci majú .  .  .

- Myslím si, že Horákovcom netreba predbežne nič povedať.  Ale aj tak to nebude také jednoduché.

- Prečo, teta?

- Na také lieky treba zvyčajne špeciálny predpis. Bez neho mi lieky v lekárni ne­dajú. Budem musieť pozháňať lekára,  ktorý mi ich predpíše.

- Čo budeme robiť?

- Urobíme to  tak, aby bolo čo najlepšie.

- Na Janu budeme dávať pozor. Nespustíme z nej oči. Zamestnáme ju tak, že nebude mať ani čas na zlé myšlienky.

- Do polnoci budem na hliadke ja a po polnoci ma vystrieda Maroš.

- Múdro. . . . Dnes nebudeme pri kozube rozprávať. Aj tak by nebola ta správna pohoda.  Okrem toho skoro ráno musím do mesta. Ešte za tmy.

Jana doumývala riad. Sadla si ku stolu.

- Janka? - prihovoril sa  starký Strnad, - z každej situácie existuje rozumné východi­sko. Nemysli na to čo sa stalo.

- Ujo,  keď ja som taká nešťastná!

- Janka, viem, že ti nie je ľahko. Ale nešťastná? Pokús sa hľadať  šťastie  okolo seba. Máš starkých, máš nás. Na tábore si nájdeš ďalších kamarátov. A som pres­ved­čený, že v živote nájdeš aj lásku.

- Ja? - opýtala sa pochybovačne, -  kto by ma  takú . . .

- Nikdy nevieš. Predovšetkým nesmieš podľahnúť.

Starká sa vrátila.

- Dnes sa  ide skoro spať. Tak deti  do postele. Aj tak ste toho mali dnes vyše hlavy. Všetkým vám uvarím mätový čaj.

 

O polnoci sa  ozvalo tiché  zaklopanie. - Alter ego - Rozhodol sa skočiť Druhému Ja na hrdlo. - . . . ja za nič nemôžem! To ona! - Aj zhnitá paradajka môže byť nebezpečná zbraň. - V ruke má nôž!- Azda on jediný, dokonalý znalec ľudských duší, pochopil.

 

- Dobrú noc!

- Dobrú.

- Ešte nejdeš spať? - opýtala sa Jana, keď počula, že si  Kamilka sadla do kresla.

- Nie, nechce sa mi. Ešte si dačo prečítam.

- Kama?  Podaj mi ruku, prosím ťa.

- Nie je ti dobre?

- Chcem ťa cítiť.

O chvíľu Kamila počula ako Jana pravidelne oddychuje. O polnoci sa  ozvalo tiché  zaklopanie. Dvere sa pomaly otvorili.

- Poď, - zašepkala Kamila.

- Ako je?

- Spí nepokojne, ale inak je všetko OK. Počkaj chvíľu, kým sa preoblečiem.

- Dobrú noc.

- Maroško? Už si uhádol hádanku?

- Nechaj teraz hádanky a spi. Zajtra bude ťažký deň.

- Dobrú noc a nezaspi! -  povedala mrzuto a obrátila sa na bok.

Maroš sa pohodlne oprel do kresla. Staré kukučkové hodiny začali odbíjať polnoc.

- Kuku! Kuku! . . . .

Pozrel sa do zrkadla. Videl tam kreslo, seba . . . a časť spálne dievčat. Naraz sebou trhol. Jeho obraz v zrkadle zívol a vstal. Podišiel k rámu a vystúpil z neho do izby.

Zatajil sa mu dych.

- Kto si?

- Alter ego - nepamätáš na latinčinu? - som tvoje Druhé Ja.

- A čo tu chceš?

- Myslím, že by si mohol zaspať a tak som ťa prišiel zabávať. . . Oj ha!- Iba teraz Druhé Ja  zbadalo spiace dievčatá.

- To je krása!

- Je.

- Ktorá sa ti páči viac?

           - Kamila! – zamyslel sa Maroš.

- Nedaj sa vysmiať! - protestovalo Druhé Ja.

Podišlo k dievčatám a pomaly, opatrne odkrylo Janin paplón. Ležala na chrbte. Jej ľahká nočná košieľka verne kopírovala jej telo.  Potom Druhé Ja odkrylo aj Kamilu.

- Tak sa pozri, aký je to rozdiel!

Maroš vzrušením nedýchal.

- Teraz sa pozri!

Druhé Ja zobralo okraj Janinej košieľky a začalo ju pomaly,  pomaly vyťaho­vať. Postupne sa odhalili lýtka, pekne modelované kolená,... postupne bolo vidieť viac a viac. Až keď  okraj dosiahol miesta, kde opálené nohy začali meniť farbu na belos­tnú, Maroš vyskočil.

- Zadrž!

- Priznaj sa! Ako ťa vzrušilo keď si ju držal,  alebo keď ti spadla do náručia?

- Ľúbim Kamilu.

- Pozri na Kamilu. To sú nohy? To sú paličky!

- Aj tak ju ľúbim.

Druhé Ja podišlo ku Kamile a začalo jej rozopínať gombíky na nočnej košeli.

Marošovi sa opäť zatajil dych.

Kamila sa pohla. Druhé Ja jej podalo ruky. Kamila uchopila ponúkanú ruku a pritiahla ho k sebe. To už sa Marošovi prestalo  páčiť. Vyskočil. Rozhodol sa skočiť Druhému Ja na hrdlo. Jeho ruky siahli do prázdna.  Stratil rovnováhu a spadol  rovno na Kamilu. Pevne jej stisol hrdlo.

- Čo sa robí? Čo sa ti robí? - Chceš ma zaškrtiť?

- Prepáč!

- Ja iba . . .

S rozpakmi vstal. Za ním sa ozval smiech.  Otočil sa.

- Vidíš. Ľúbiš ju? A chcel si ju zaškrtiť!

- Vieš čo? Vypadni!

- Dobre, ale Jana je aj tak krajšia!

- Ľúbim Janu!

- Chá chá! Vidíš!

- Totiž Kamilu! A vypadni!

- Ako chceš!

Druhé Ja podišlo ku dverám a otvorilo ich.

- Babrák. Duch a musí odísť dverami!

- Maroško, - ozvala sa Kamila, - hádanku?

- Hádanku. Viem. Ľúbim ťa.

- No konečne! - vydýchla Kamila spokojne.

Maroš prikryl dievčatá. Sadol si do kresla.

- Kuku! Kuku! Kuku!

Hodiny dokončili polnočný signál. Otvorenie dvier bol jediný  zvuk, ktorý v tejto polnočnej chvíli bolo v spálni dievčat počuť. Neobjavila sa v nich hlava Druhého Ja, ale starkej Strnadovej. Rýchlo zhodnotila situáciu. Pokývala hlavou. Stalo sa čo očakávala. Maroš zaspal. Vošla dnu. Zatvorila dvere. Ponaprávala prikrývky dievčat. Prikryla Maroša, sadla si. Upravila svetlo. A začala pliesť. Tikanie hodín pravidelne odkrajovalo čas. Pletenia na ihliciach pribúdalo. Osviežujúci spánok priniesol Jane silu.

Svitalo.

Jana sa posadila. Starká Strnadová zložila pletenie.

- Janka, zober si veci. Poriadiš sa v kuchyni. Ticho, aby si ich nezobudila.

- Koho? On je tu aj Maroš? Prečo?

- Poď tichučko!

Jana so starkou odišli. Dvere zaklapli trocha hlučnejšie. Maroš sa otočil. Zbadal ako do spálne vchádza Jana. Zamierila k nemu. Šla isto,  ako keby videla. Podišla  k nemu, sadla si mu na kolená. Objala ho a vášnivo  pobozkala. Prekvapený Maroš neprotestoval! V tom sa na posteli posadila Kamila. Vyskočila, odstrčila Janu a zlostne s ním zatriasla.

- Maroš! Pri vypadaných zuboch starého medveďa . . .

- . . . ja za nič nemôžem! To ona . . .

- . . . za čo nemôžeš?

- To ona!

- Kto? Prebuď sa! Jana je preč!

Maroš sa strhol.

- Ak sa jej niečo stalo!

 

Maroš s Kamilou vybehli zo spálne. Ako veľká voda vtrhli do kuchyne. Vo dverách sa zastavili. Jana sedela so strakou a starkým Strnadovými. Pili kávu.

- Uf! - vydýchla si Kamilka. - Mám ja to trápenie.

- Trápenie? - opýtala sa Jana.

- Tu s týmto chlapom, - ukázala na Maroša. - Na stráži zaspí, hádanky hádať nevie!

- Ako? - prekvapil sa Maroš.

Veď hádanku rozlúštil! Iba to si neuvedomil, že  iba vo sne. A keďže zrejme s Kamilou nemali rovnaký sen, nemohla o tom vedieť.

- Tak sme ťa chceli postrážiť.

- Nebola som bez dozoru ani sekundu.

- ?!

- Starká bola taká milá, že pri mne posedela.

- Starká a lieky?

- Urobíme to inak.

- Ako?

Skôr ako stačila starká  odpovedať zatrúbilo pred „ Hubertom“ auto.

- Páni, to je auto!

Vystúpil z neho starší pán s kufríkom. Starká mu vyšla naproti.

- Kto je to? - opýtala sa Kamila.

- Neviem! -  odpovedal Maroš.

To už neznámy vchádzal dnu.

- Mier a pokoj domu tomuto!  - povedal neznámy.

Jana sebou trhla a vyskočila zo stoličky.

- Tak, či ma poznáš? - opýtal sa jej neznámy.

- Pán profesor Šup, - odpovedala Jana naisto, - väzenská nemocnica!

- Výborne.

- Kde sa tu beriete?

- Som živý dôkaz ako je svet malý.

 

Profesor Šup bol známy psychiater. Ako to, že ho Jana poznala? Spolu s doktorkou Horákovou študovali v jednom ročníku na lekárskej fakulte. Keď sa stalo Jane to nešťastie, veľmi ochotne vyhovel prosbe svojej bývalej spolu­žiačky. Zašiel do väzenskej nemocnice a veľmi Jane pomohol. Ale ako sa s ním poznali Strnadovci?

- V tom je práve tá malosť  sveta, - vysvetlil  profesor Šup. – S Vojtechom  – s vašim starkým sme spolu maturovali, to bolo .  . .

- . . . ešte v minulom storočí. Včera večer mi telefonoval. Našťastie som bol doma a mal som čas.  Okrem toho už som sa dávno vyhrážal, že sa sem prídem pozrieť. Takže . . .

- . . .  takže, čo budeš raňajkovať? - doplnil starký Strnad.

- Najskôr povinnosti! Poď Jana ideme vedľa. - zobral kufrík a odviedol Janu do obývačky.

Čas plynul.

- Čo tam tak dlho robia? - opýtala sa Kamilka, keď už to trvalo dve hodiny.

- Podaj mi tú múku!

- Maroš pichni do mäsa.

 

Konečne! Vo dverách sa objavila Jana. Spokojná, usmiata.

- Tak hotovo?

- Ešte nie. Ešte vyšetrím týchto dvoch.

- Ale my nie sme blázni!

- Pst! Ani slečna Jana nie je. Tak hybajte!

 

- Nezavolal som vás preto, že by som pochyboval o vašom duševnom zdraví.  Ale chcem  sa s vami porozprávať. A poďakovať vám.

- Poďakovať? A za čo?

- Nie je tak veľa mladých ľudí, ktorí by si mohli na svoj účet zapísať záchranu ľudského života.

- Života? To, že sme na ňu dávali pozor?

- Iste jej to dobre padlo, keď sa o tom dozvedela. Vtedy už bola mimo nebezpe­čia.

- Vidíš, vravel som ti! - obrátil sa Maroš na Kamilu.

- Na základe čoho usudzuješ?.

- Jana hovorila, že sa veľmi bála. A kto sa bojí o život . . .

- . . .tak si ho nebude brať. Nie je to také jednoznačné, pretože skrat môže na­stať nečakane.  Jana bola vo veľmi zlom stave. Ale to, že ste ju prijali medzi seba jej pomohlo, ba dokonca ju zachránilo. Bola doslova nad priepasťou.

- Tak jej to mohlo veľmi ublížiť! - poznamenal Maroš.

- Čo prosím?

Maroš vysvetlil profesorovi, ako chceli Tigre Janu privítať.

- Namiesto Jany som to schytala ja, - usmiala sa Kamila.

- Zhnitá paradajka? Vidíte a to ju mohlo zabiť. Aj zhnitá paradajka môže byť nebezpečná zbraň, -  uzatvoril rozhovor profesor.

- Urobili ste dobrý skutok.

- Sme skauti!

- Skauti? Tak to je iné!

- Prečo by to malo byť iné?

- Pretože to musím napísať ústrediu skautingu.  Sám som bol skaut.

- Už nie ste?

- Som. Dušou, rozhodne som. Ale už teraz nemám čas. Ale vtedy so starkým Strnadom sme boli v jednom oddieli. . . Vždy som rád, keď  počujem o skutkoch mla­dých skautov. . . . Jana je teraz mimo akútneho nebezpečia. Ale rozhodne sa musí vyvarovať stresov. Lieky som doniesol. Ale iba v najkrajnejšom a najnutnejšom prí­pade. Nuž tak. Ideme na tie raňajky.  Joj on to bude vlastne takmer obed.

*

Profesor Šup súhlasil, že  ostane  do zajtra. Poobede pôjdu so starkým Strna­dom do lesa a na večer sa všetci tešili, na rozprávanie pri kozube.

Profesor Šup bol nielen dobrým lekárom, ale aj výborným rozprávačom. A príhody z prostredia  blázinca (prepáčte), ale také je vžité pomenovanie  ustanovizne, ktorá sa stará o duševné zdravie, sú vždy pútavé. Oheň praskal a na hosťovskú izbu sa znieslo šero uhasínajúceho dňa. Jana mala badateľne lepšiu náladu.

- Janka, poď sem niečo sa ťa chcem opýtať. Tu na stole ležia rôzne látky. Teda látky s rôznym povrchom. Prezri si ich a zoraď tak,  ako na teba pôsobia, - povedala Kamilka.

- To je dajaká hra?

- Áno, ale to je iba začiatok... a tie, ktoré sú ti protivné daj nabok.

- A  ako ich mám zoradiť?

- Predstav si, že  majú rôznu teplotu. Tak od najteplejšej až po tú ... najstuden­šiu.

- A potom?

- Maj strpenie, všetko sa včas dozvieš.

Medzitým začal profesor Šup svoje rozprávanie.

- Viete, moja medicína... každá líška svoj chvost chváli.- Je tým najlepším vedným odborom, lieči totiž dušu. Mimochodom, viete aký je rozdiel medzi  inter­nistom, chirurgom a psychiatrom?

- Nie! Poddáme sa.

- Nuž tak, internista všetko vie a nič nerobí. Chirurg nič nevie, ale zato robí všetko. . . .

- . . . a psychiater?

- Nič nevie a . . . nič nerobí!

Smiech bol reakciou na svojráznu definíciu.

- Nie je to nebezpečné? Veď niektorí pacienti sú aj agresívni, - mienila starká Strnadová.

- To je riziko povolania. Raz sa mi stal taký prípad. Idem na klinike po chodbe a proti mne, kde sa vzal, tu sa vzal, jeden z takých pacientov. Prizriem sa lepšie a čo nevidím? V ruke má nôž! Oči mu plápolali vášňou. Rozhodol som sa utiecť. Rozbe­hol som sa a on za mnou! Dobehol som k dverám pracovne. Ale tie boli zatvorené. Namiesto kľučky tam mám guľu. Otočil som sa a videl som, že už nestihnem vytiah­nuť kľúče. Zaujal som teda obranný postoj.

Poslucháči ani nedýchali.

- Pacient dobehol ku mne, - pokračoval profesor v rozprávaní dramatického príbehu,- a tu  vidím,  že sa  mu tvár rozžiarila radosťou. Natiahol ruku s nožom a povedal mi: Tak a teraz naháňaj ty mňa!

Napätie povolilo  smiechom.

- To bol samozrejme žart, - ospravedlňoval sa svojim poslucháčom rozprávač.

- Pán profesor, keď  je niekto chorý, teda myslím duševne, môže sa aj uzdra­viť! - zaujímala sa Jana.

- Samozrejme, - prisvedčil profesor.

- Nedávno sme mali taký zvláštny prípad. Prišiel k nám pacient, ktorý mal utkvelú predstavu, že je tráva a bál sa, že ho zožerie krava.

- A vyliečil  sa?

- Vyliečil. Keď sme ho prepúšťali, pýtal som sa ho: Už si nemyslíte, že ste tráva? - Nie. - odpovedal mi. Tak je dobre - povedal som a bol som rád, že liečba bola úspešná. Prepustili sme ho. Ale za päť minút bol celý vydesený  nazad. - Čo sa stalo? -  opýtal som sa znepokojene. - Ja viem, že nie som tráva, ale či to vie aj tá krava!

Ďalšie  rozprávanie  sa  nieslo    vo  vážnejšom  tóne.   Profesor ochotne odpovedal na  zvedavé otázky, ktorých bolo toľko, že ani nezbadali a ručičky hodín sa priblížili polnoci.

Oheň dohorieval. Starká zapálila svetlo.

- Janka, poď sem, niečo ti ukážem!- zavolala Kamila.

- Nemali by ste radšej ísť spať?

- To je iba okamih!

Jana pristúpila ku stolu.

- Musím ten trest, vieš ako som porušila pravidla hry.

Jana citlivými prstami začala skúmať reliéf  obrazu, ktorý Maroš vystrihol z lepenkového papiera.

- Ďateľ. Tuto v zobáčiku niečo nesie. Tu je strom. Toto vyzerá ako hniezdo!

-  Tak Janka a teraz farby! Tu máš jednotlivé kúsky látky, tak ako si ich zora­dila. Prezri si a ak si ich zapamätáš, tak si pozri obrázok.

Jana sa zahĺbila do štúdia farieb.

- Červená, čierna, biela . . . - označovala Kamilka jednotlivé kvality látky.

- Tak čiapočka je . . . červená?

- Výborne!

- Kabátik je . . . kabátik je čierny a tu. . . tu má, tuším biele . dočkaj ukáž mi kde je biela . . .  aha biely.

- Fantastické!

Jane očervenala tvár. Nebolo to vzrušením, ako sa všetci domnievali, ale tro­cha sa  hanbila. Ďatľa si totiž dobre pamätala  ešte z čias, keď videla. Ale tak veľmi chcela urobiť kamarátom radosť !

- Oj, keby tak všetci vedeli ako je nám, nevidiacim, ťažko!

- Jana, gratulujem vám! - povedal profesor, ktorý pokus sledoval.

-  K výkonu? - zahryzla si do pery.

- Nie, aj keď je bezpochyby vynikajúci!

Jana sa strhla.

- Blahoprajem vám k takým priateľom!  - povedal a stisol jej ruku.

Azda on jediný, dokonalý znalec ľudských duší, pochopil.

 

Mladí išli spať a priatelia z  mladých čias ostali ešte hore. O chvíľu sa z hosťov­skej izby ozývali pesničky zo starých čias.

*

Neúprosný kalendár – Zakuklenci sa rozbehli – Nebudú mať toho u seba veľa. -Vyznanie lásky v Morzeovke. – Tlak nezadržiteľne klesal – Andelské krídla na motor – Somota , Samota, tu orol, tu orol,  ako ma počujete, ako ma počujete?

 

 

Ani sa nenazdali a kalendár už začal odkrajovať posledný júlový týždeň. Mladí priatelia sa rozhodli, že ho strávia všetci u Horákovcov na Samote. Po krátkom chystaní sa skoro ráno vydali na cestu. Najskôr museli zísť dolu do Hámra. Tam sa nakrátko zastavili u Kamilkiných starkých. Prešli dedinou a začali stúpať do hôr.

Kôň nemal ťažký náklad. Aj keď okrem Jany niesol ešte aj veci všetkých troch cesto­vateľov. Tak ako slnko postupovalo na  oblohe, tak sa približoval aj cieľ ich cesty - Samota.

Po obede prešli dolinou a začali znova stúpať.

Uplynula hodina cesty a Jana počula blížiaci sa hukot horskej bystriny.

- Tu odbočuje cesta,  ktorou ste šli so starkým vtedy cez Skaliská. Je tu rázces­tie, kde ste odbočovali pod  Kalap, - komentoval  Maroš.

Jana vtiahla do seba zvláštnu sladkú vôňu tlejúceho lístia s korenistou vôňou papradia. Vlhkosť vystriedal svieži vzduch. Vánok k nej zaniesol pozdrav ihličnatej hory. Vošli do širokého prieseku.

Na jeho druhom konci sa objavili tri postavy.

Turisti? Hubári?

Mladí cestovatelia im spočiatku nevenovali pozornosť.

Trojica zastala. Zrejme sa o niečom radili. Aj Maroš ostal stáť. Zaujalo ho ich čudné správanie. Videl ako si nasadili na hlavy maskovacie kukly a skryli sa do krovia. Rýchlo otočil  koňa.

- Jana, narazili sme na zlých ľudí. Drž sa ľavej strany. Keď prejdeš potok, za dreveným môstikom zastav. Tam sa zídeme. Ďalej nechoď, bolo by to nebezpečné!

Kôň sa pustil do cvalu.

Keď zakuklenci videli, že im zámer nevyšiel, rozbehli sa oproti. Maroš a Ka­mila uskočili do lesného podrastu. Bolo načase. Zakuklenci sa pustili za nimi. Prenasledovaní  získavali náskok. Mali skúsenosť s pohybom v lese a tak ani na chvíľu nepochybovali o tom, že útočníkom uniknú.

 

Zatiaľ Jana, ktorá nevedela čo sa stalo, cválala priesekom. Pamätala si, že tu sú stromy vysoké, takže jej žiadne nebezpečenstvo nehrozí. Ale predsa po chvíli Limbu pribrzdila. Silnejúci hukot vody jej napovedal, že sa blíži k bystrine.

K jej ušiam doľahol výkrik. Bol taký silný, že prehlušil zvuk valiacej sa vody. Zastavila. Pozorne načúvala.  O chvíľu sa výkrik zopakoval.

- Kamila! - napadlo ju a na čele jej vyvstali kropaje potu.

Šiesty zmysel jej napovedal, že sa niečo prihodilo. Limba netrpezlivo hrabla kopytom. Povolila uzdu a kôň vykročil. Pod kopytami zaduneli brvná dreveného môstika.

Zastavila. Čo teraz? Má čakať?

Ozval sa zvuk motorovej píly.

- Pod Kalapom ťažia  drevo, - akoby počula hlas inžiniera Strnada

Cítila, aká je bezmocná, bezbranná.

- Ďalej nechoď, mohlo by to byť nebezpečné! -  znel jej v ušiach Marošov hlas. . - Ale čo keď sa stalo nešťastie a potrebujú pomoc?

Zohla sa na šiju koňa a pomaly vykročili za zvukom píly do neznáma.

 

Kamila s Marošom by boli určite prenasledovateľom ušli, keby . . .

Maroš bol niekoľko krokov vpredu, keď začul, ako Kamila vykríkla. Otočil sa a videl už iba ako padá.

- Maroško  utekaj, nevracaj sa!

Ale ako by mohol nechať kamarátku v nešťastí?

Vrátil sa a pokľakol ku Kamile. No skôr ako zistil čo sa stalo, zrazil ho úder k zemi.

- Tu sú! Neušli nám!

- Tí  toho nebudú mať veľa u seba. Keby sme boli chytili tú na koni, - pove­dal jeden z útočníkov a začal prepadnutým prehrabávať vrecká.

- Dotiahni tú  kočku bližšie nech sa pozrieme, či nemá na sebe nejaké zlato.

Najmladší  z útočníkov chytil ležiacu Kamilu pod pazuchy a snažil sa  ju pri­tiahnuť. Kamila vykríkla bolesťou.

- Zapchaj jej papuľu, kto to má počúvať!

- Nedá sa!

- Čo by sa nedalo. Tak jej odtrhni kus košele!

- Nedá sa  potiahnuť, má nohu v pasci!

Naraz ten, ktorý  ju ťahal uskočil do krovia a stiahol si kuklu. Bolo počuť, ako ho napína na zvracanie.

- Krv! Nemôžem vidieť krv!

- Tak sa nedávaj na zboj, sopľoš! Choď na cestu a dávaj pozor, či tá na koni neprivádza pomoc. Ak zamierila pod Kalap, máme ich tu čochvíľa na krku.

- Doparoma, veď to je ten chalan direktora, čo  dostal môjho fotra za mreže za toho jeleňa! Počkaj, ty pes, za každý mesiac basy ti zlomím jedno rebro. Dúfam, že ich máš dosť. Ak budú dajaké chýbať, tak si ich vypožičiam od tvojej frajerky! - povedal druhý z útočníkov a  kopol spútaného Maroša do rebier.

Vtom k nemu priskočil starší, zrejme náčelník lupičov a strhol mu kuklu z  hlavy.

- Čo to robíš!? Veď ma môžu poznať!

- Už ti je táto okrasa nanič. Lepšiu vizitku si im nemohol dať. Ak zaspievajú, majú nás  skôr,  ako sa spamätáme.

- Čo by zaspievali!

V ruke sa mu zaleskol nôž.

- Ešte pred tým sa môžeme so slečnou trocha pobaviť.

Náčelník mu vyrazil zbraň z ruky.

- Nezabúdaj, že tu rozkazujem ja. S tým nechcem mať nič spoločné. Pustili ma na podmienku a veru nechcem sa tam tak skoro vrátiť.

- Aj tebe je táto okrasa nanič, - povedal na oplátku urazený spoločník, - tiež si sa perfektne predstavil.

- Nemudruj a prešacuj ich! Pre istotu ich priviažeme ku stromu.

- Ponáhľajme sa.

- Pozri sa dievča, - obrátil sa náčelník ku Kamile, - pamätaj, že som ti zachrá­nil nielen česť, ale aj život. Tento mäsiarsky synak  by ťa potom podrezal  ako kuru.

Útočníci priviazali nešťastníkov ku stromu tak, že boli chrbtami k sebe. Kaž­dému z nich pritiahli k hrdlu slučku. Keby sa ktorýkoľvek z nich trocha viac pohol, začal by škrtiť  toho druhého. Aj Marošovi zapchali ústa a obidvom natiahli kukly.

S rehotom zmizli v húštine.

Tak tu úbožiaci polo stáli, polo sedeli bez pohnutia, bez pomoci. Po chvíli pocí­tila Kamila krátke potiahnutie povrazom. Opakovalo sa v rôznych intervaloch.

Morseova abeceda! Aspoň sa budú môcť medzi sebou porozprávať! Maroš jej signali­zoval, že rozlúštil hádanku.

- Veľmi ťa ľúbim! - oznamoval kód. Morseovej abecedy

Kamila sa z vyznania lásky sotva stačila potešiť.

Strata krvi začala mať svoje následky. Všetko sa s ňou zatočilo  a začala sa prepadať.  Tak ako klesalo jej telo, uťahovala sa slučka Marošovi  okolo hrdla. Cítil, že na jeho signály už jeho milá neodpovedá. Postupne začal  strácať dych.

 

Jana išla do neznáma.

Po chvíli, bez toho, že by pritiahla uzdu, Limba sa zastavila. Jana cítila, že je na ceste prekážka.

- Zviera, strom?  Alebo človek?

Skôr ako si stačila uvedomiť, čo  sa stalo,  začula hlas.

-  Slečna Jana! Čo tu tak sama? Kde je pán riaditeľ?

- Hájnik Peter? - opýtala sa neisto.

- Áno, to som ja.

Jana mu rýchlo vysvetlila, čo sa prihodilo.

- Poznali by ste miesto, kde sa to stalo?

- Poznala, - povedala sebaisto a potom sa zarazila,  - snáď.

- Presadnite si viac dopredu!

Hájnik Peter sa vyšvihol do  sedla a popohnal koňa. Znova zaduneli brvná dreveného môstika, tentoraz vo svižnom rytme.

Jednotlivé vône sa striedali rýchlejšie.

- Tu, tu je to, tu to bolo! Celkom určite. Niekde tu musí byť zložené borovi­cové drevo!

Hájnik zoskočil z  koňa. Naozaj našiel stopy vedúce do lesa.

- Athos, stopa!

Jana osamela.

Snažila  sa netrpezlivo sluchom zachytiť s radosťou sebaslabší zvuk. Ozvalo sa krátke zabrechanie. Ťažké kroky a praskajúce konáre nasvedčovali, že sa hájnik vracia.

- Už som ich našiel. Slečna Kamila má poranenú nohu. Maroš je chvalabohu v poriadku.

Nebola to celkom pravda. Hájnik Peter prišiel práve v okamihu, keď ho uťahu­júca slučka oberala o posledné zvyšky dychu. Bol dobitý, ale mohol sa pohybovať po svojich.

Kamila zastonala bolesťou.

 

Cesta na Samotu bola pre všetkých doslova utrpením. Jana sa opierala o Ma­roša a obaja sa potkýnali po lesnej ceste. Hájnik Peter viedol Limbu, ktorá niesla na svojom chrbte Kamilu.

Na Samote sa vyľakali.

Primárka Horáková rýchlo uložila ranenú a začala ju ošetrovať. Keď bola ho­tová, obrátila pozornosť na Maroša.

- Ak tam nie je niečo, čo nevidím, tak to nie je veľmi zlé.

 

Hájnik Peter a Jana striedavo rozprávali čo sa stalo.

- Tak, ich doriadiť a potom zviazať a zapchať  ústa, Nemohli sa dovolať po­moci. Ani porozprávať sa nemohli! - komentovala príhodu Horáková.

- Stará mama, ale oni sa rozprávali.

- A to už ako?

- Morzeovkou. Dokonca si vyznali aj lásku. - oznamovala  Jana novinu, ktorú jej napriek ťažkému stavu natešená  Kamila cestou povedala.

- Somariny! - precedila cez zuby doktorka Horáková.

- Stará mama, vari láska sú somariny?

- Somariny. Mali smrť na jazyku .  . .

Obaja pacienti dostali utišujúce prostriedky. Marošov stav doktorku Horákovú neznepokojoval. Horšie to bolo s Kamilou. Stratila veľa krvi. Sedela pri nej s fonen­doskopom a s upretým zrakom sledovala stĺpec manometra.

A tlak klesal! Nezadržateľne klesal. Blížil sa hranici nezlučiteľnosti so živo­tom.  Skúsená lekárka videla, že je zle.

- Jaro,  pomôž mi, prenesieme ju do spálne, - obrátila sa rozhodne na manžela. - Jana poď s nami, ale rýchlo!

Maroš v polospánku videl ako sa dvere zatvorili.

- Čo sa za tými dverami robí? Prečo ju odniesli? - znepokojoval sa v duchu.

Uprene na ne pozeral, až zaspal. V nepokojnom spánku sa mu striedal sen s realitou.  Počul hlasitý hovor.  Zbadal, že sa dvere znovu otvorili.

Objavili sa v nich dvaja bieli anjeli a vynášali Kamilu. Strachom sa mu zovrelo hrdlo. Potom prišli anjeli aj pre neho.

- Kam ideme? - znepokojil sa.

- Na malý vesmírny výlet. Vysvetlil mu starší anjel.

Keď vyšli von, anjeli zamávali krídlami. Namiesto nebeského šumenia krídla vydali rapotavý zvuk vrtule.

- Smiešne, - pomyslel si, - anjelské krídla na motor!

Ale to už sa začali vznášať. Naraz mal pocit, že leží v sardinkovej krabičke. Rapotavý zvuk neprestával. Otočil sa nabok. Videl ako k nemu chrbtom otočená sedí Jana.  Zobral ju jemne  okolo pása.

- Jana!

Otočila sa. Keď videl jej tvár, strašne sa zľakol.

- Jana, pre živého medveďa,  ako  si mohla za tú krátku dobu tak  zostarnúť?

Na jej tvári sa objavil trpký úsmev.

- Janka. pobozkaj ma!

Úsmev z tváre zmizol.

- Prosím, - zopakoval svoju prosbu.

Jana, po chvíli váhania, sa sklonila a pobozkala ho na čelo.

Anjeli  boli v skutočnosti dvoja lekári záchrannej služby. Neležal v krabičke od sardiniek ale v helikoptére. Na čelo ho nepobozkala Jana, ale jej starká.  Bola jej nápadne podobná. Iba tvár jej kryli početné vrásky.

Zatiaľ Jana stála pred Samotou a sledovala ako slabne zvuk helikoptéry. Vošla dnu až keď  bolo počuť iba hvízdanie vetra v lopatkách veternej elektrárne.

V kuchyni bolo šero.  Ticho rušil iba tikot nástenných hodín.

Sedeli so starkým a mlčali.

- Tak rozlúštil hádanku!

Trocha ju to mrzelo. Cítila totiž, že Maroš jej nebol ľahostajný. Ale okamžite kacírsku myšlienku zapudila.

- Kdeže ja! A mala by som byť príčinou sestrinho nešťastia?

- Musíš sa  zmieriť so svojím osudom! - našepkával jej vnútorný hlas. - Musíš mať radosť  z lásky druhých!

Tak sa striedali myšlienky. Darmo ich odháňala. V temnote jej sveta sa znova a znova objavovali.

Chmúrne úvahy prerušil vysoký tón..

- Janka, poď, volajú nás -  prerušil mlčanie profesor Horák.

Vošli do  podkrovia.

V reproduktore sa ozval praskot  atmosferických porúch.

- Samota, samota tu orol, tu orol, ako ma počujete, ako ma počujete, prepínam.

- Tu Samota, tu Samota, počujem vás dobre, počujem vás dobre, prepínam, - odpovedal profesor Horák.

- Mám pre vás správu. Pacienti  mimo nebezpečia. Pani primárka tu ostáva na noc. Ďalšie informácie ráno o ôsmej. Prepínam.

- Rozumiem. Ďakujem  za dobré správy, koniec.

Nasledovalo cvaknutie vypínača.

- Tak, Janka, ideme spať.

Jana nemohla vzrušením zaspať. Ešte stále cítila slabosť a bolesť pravej ruky.  To po transfúzii, ktorou v poslednom okamihu doktorka  Horáková zachránila Kamile život. Skúsená lekárka mala dobrý prehľad o tom, že Jana je univerzálny darca. Samota bola súčasne aj stanicou prvej pomoci Horskej služby, na tunajšie podmienky s dobre vybavenou ambulanciou. Záľuba profesora  Horáka v rádiotelegrafii, ako aj kvalifikácia fyzika, umožňovala udržiavať v prevádzke výkonnú vysielačku a v prí­pade nešťastia privolať pomoc aj do týchto neprístupných miest.

Jana napokon predsa zaspala.

 

 

Osudný deň – Maroš ani nedýchal – Zrada - Pocit horkosti v duši jej zosilnel. - Idete ma zatknúť? – Vina - A trest sa odkláda - Vlčí princ odprevadil svoje princezné

 

 

Na druhý deň poobede zastavil pred Samotou povoz ťahaný koňmi. Vystúpila z neho dokto­rka Horáková a za ňou Maroš. Vyžiadal si, aby, pokým Kamilu nepustia z nemocnice, mohol byť na Samote. Vraj aby nemusel dochádzať s ešte stále bolestivým porane­ním do nemocnice.

Alebo ho na Samotu priťahovalo niečo iné?

Doktorka Horáková naučila Janu, ako má Marošovi masírovať poranené miesta a tak sa o jeho rekonvalescenciu starali hneď dve pracovné sily. Čoskoro sa mohol pustiť aj na  krátke prechádzky do prírody. Chodili spolu s Janou. Potrebovala, aby ju viedol. Cítil, ako sa mu v jej blízkosti vždy rozbúši srdce.

Toho osudného dňa bolo prekrásne letné počasie. Po obede sa vybrali na pre­chádzku do lesa. Hoci príroda ponúkala nepreberné množstvo vôní a zvukov, tentoraz ich Maroš nekomentoval. Jana tiež mlčala. V hlave sa jej rojili čudné myšlienky..

Naraz zbystrila pozornosť. Cítila, že jej sprievodca začína čoraz viac krívať.

- Bolí ťa noha? - opýtala sa starostlivo.

- Trocha.

- Keď nájdeme príhodné miesto, tak ti to  koleno zasa premasírujem.

Netrvalo dlho, vošli na rúbanisko. Vôkol to voňalo živicou a materinou dúš­kou.

- Možno tu. Tu by si si mohol oddýchnuť. Nájdi, kde sa  zložíme.

Maroš viedol Janu cez ostružiny. Našiel utešené miesto, ktoré bolo ako stvo­rené pre oddych dvoch mladých ľudí. Nálet mladých ihličnatých stromčekov obkole­soval malú čistinku zarastenú jemnou trávou a zakrýval ju pred nepovolanými po­hľadmi.

- Ukáž mi, kde si môžem sadnúť a urob si pohodlie!

Z taštičky vybrala masírovaciu emulziu.

- Polož si pod hlavu moju vetrovku.

Dala sa do práce. Jej citlivé  prsty vlievali silu do pohmoždeného kolena.

- Daj si dolu tričko, premasírujem ti ešte aj to rameno, nech je to pri jednom.

Maroš ani nedýchal. Jeho tvár horela vzrušením. Mohol pozorovať Janu z bez­prostrednej blízkosti. Jej opálené nohy mizli v snehobielych šortkách. Bola celkom blízko. Tak blízko, že sa kolenami dotýkala jeho boku. Jej volná červená blúzka mala veľký výstrih. A tak ako sa nakláňala nad svojho pacienta, mohol celkom bez  obáv, že bude pritom pristihnutý, nazrieť zvedavo za výstrih. To mu rozprúdilo v žilách krv.

Opatrne, akoby nevdojak, zdravou rukou objal svoju ošetrovateľku  okolo nôh. Zdalo sa, že necítila jeho objatie. Tak bola zaujatá masážou pleca. Keď sa narovnala, aby  si na dlaň naliala ďalšiu dávku emulzie, nevydržal. Nadvihol sa, prudko ju objal a strhol na seba.

- Maroško, rebro, daj pozor. . . .

Nestačila dopovedať. Slová jej zarazil v ústach vášnivý bozk.

Fľaštička sa prevrátila a do trávy začal vytekať jej obsah.

Chvíľu  tak ležali v objatí. Napokon sa Jana jemne vymanila z jeho zovretia. Sadla si vedľa a do dlaní  vložila rozpálenú tvár. Jej jemný sluch počul, ako má Maroš ešte stále  zrýchlený dych.

- Maroško, - povedala po chvíli, - vieš aká ľudská vlastnosť je najodpornejšia?

- Nie, neviem na čo myslíš.

- Zrada.

- Aká zrada?

- Zrada lásky, zrada priateľstva.

- Čo ťa to práve napadlo?

- Pretože toho sme sa práve pred chvíľou dopustili. Ty si zradil svoju lásku a ja svoju kamarátku.

- Nebuď taká prísna! Nebolo nám obidvom krásne?

- Bolo, ale práve o to je to horšie.

- Jana!

- Pozri ja viem, že ľúbiš Kamilu.

- Ale pre jeden bozk!

- Ten bozk je kľúč od pekla, môj milý.

- Nikdy to už nespravím!

- To ti môžem zaručiť, teda iba pokiaľ ide o mňa, pochopiteľne.

- Kamilu za to  srdce bolieť nebude.

- Prečo?

- Nebude. Veď sa nič nedozvie.

- Nie som si taká istá!

- Vari jej to chceš povedať! - strhol sa prekvapením.

- Mali by sme sa priznať a pýtať si odpustenie.

- Ty si sa zbláznila! Vieš ako by vyvádzala! Sľúb mi, že to nepovieš!

- A ty povieš?

- Ani keby ma rozrezali!

- Za seba to sľúbiť nemôžem.

- Jana, chceš aby to bol koniec našej lásky?

- To nechcem. Ale priznanie a pokora nemôže byť príčinou zničenia lásky. Nao­pak neúprimnosť a tajnosti ju  celkom určite zahubia. To, že si ublížil aj  mne, to ti odpustím, ale pravda iba pod jednou podmienkou.

- Že sa to nezopakuje?

- To sa nezopakuje. To sľubovať nemusíš. Ale prisvedčíš mi  na jednu otázku?

- A to?

- Všakže, keď  si ma držal v náručí a pobozkal, myslel si na svoju milú, na Kamilu!

- Jana. Ale to predsa nemôžem, to by ťa . . .

- Nuž, potom je to horšie. Tak ti odpustiť nemôžem.

- Jana!

- Tak predstavoval si si  že objímaš Kamilu?

- Áno, - zašepkal previnilec.

- Naozaj?

- Áno, naozaj!

V tom okamihu bol presvedčený, že to tak skutočne bolo.

- Tvoju pomoc potrebujem. Nedá sa nič robiť. Ale od teraz sa ma môžeš dotk­núť, iba ako  svojej švagrovej. Rozumieš, nič viac! A zaujímalo by ma ešte jedno. Že si tú bolesť v kolene iba predstieral? Ale pravdu!

- Áno, - priznal zahanbene.

Vybrali sa domov. Kradmo pozrel na svoju spoločníčku. Bola naozaj, po čertoch, krásna. A nielen krásna.....Keď vošli do dvora Maroš sa zastavil.

- Jana!

- Prosím?

- Môžem ťa pobozkať?

- Ako švagrinú?

- Ako sestru mojej milej.

Jana nastavila ústa. Maroš ju zľahka pobozkal.

Celú scénu spoza záclony sledovala doktorka Horáková.  Jej čelo sa zachmúrilo.

Jana vošla do izby.

- Janička?

- Áno starká?

- Myslíš, že si na správnom chodníčku?

- Ty si videla?

- Videla.

- Veľa nechýbalo a vykročila som naň, ale nie som. . . starká, keď ja som tak strašne nešťastná!

- Šťastie nemožno budovať na nešťastí druhých. Tam kde sú dvaja, tretieho netreba.

- Stará mama, takže láska to...to nie sú somariny?

- To vieš, že nie. To iba vtedy. Veď išlo o život. . .

 

Onedlho, keď sa odohrala táto príhoda, sa Kamila vrátila z nemocnice.  Prišla do Hámra, ku starým rodičom, kde bola na prázdninách. Trojlístok sa znova zišiel. Maroša zaujala kováčska dielňa, Jana trávila voľné chvíle s Kamkou. Od  dobrodružstva na rúbanisku stratila veľa zo svojej veselosti a bez­prostrednosti. Často mlčala,  akoby v hlbokom zamyslení. Bola to taká nápadná zmena, že si toho všimla aj Kamila.

- Sestrička, čo je s tebou? Nie si chorá? Keby som ťa nepoznala, tak by som povedala, že si zaľúbená.

Jana sa strhla.

- Je mi smutno, - povedala svojej priateľke.

- Čo je príčinou tvojho smútku, sestrička moja? Povedz, nech ti zoberiem z čela chmáry.

- Je mi smutno, že sa už skoro rozídeme. Prázdniny sa končia. . .

Nebola to pravda. Prinajmenšom nie celá. Iba Maroš vedel čo sa odohráva v jej duši. Už mnohokrát oľutoval svoju nerozvážnosť. Pre neho to bolo dobrodruž­stvo, ale Janu zasiahlo na tom najcitlivejšom mieste. Opäť ju to vrhlo do stavu depre­sie. Veď ako ona, slepá, mohla očakávať lásku. Lásku nezištnú, skutočnú. Nie z každého priateľstva v tomto veku vyklíči perspektívny vzťah na celý život. Ale tieto lásky, ak ostali nepoškvrnené,  zanechávajú výraznú stopu. V duši Jany však zanechávali hlbokú jazvu.

- Odídete a ja budem sama.

- Ale čoby sama, - namietala Kamila. - a vieš čo?  Ja sa naučím to vaše písmo. Kúpim si takú mašinku ako máš ty a budeme si písať.

- Nemusíš, však mi to niekto prečíta. A ja môžem svoje listy diktovať.

- To je práve tá chyba. Predstav si, že ja, alebo ty, budeme mať tajom­stvá,  ktoré nebudú pre cudzieho. Stratilo by to svoje kúzlo! Čo myslíš, je to ťažké sa  to naučiť?

- Nie, -  povedala nahlas a zamyslela sa,- bože, takej kamarátke som ublížila!

Pocit horkosti v duši jej zosilnel.

- Napríklad, keď sa zaľúbiš a nebude to ešte verejné. - rozvíjala Kamila svoje myšlienky.

Jana sa zodvihla a utiekla z miestnosti. Vo dverách sa zrazila s Marošom.

- Maroško, čo je to s Janou?

- Neviem, mne sa nevidí . . ., povedal neisto.

- Pri všetkých líščích norách, čo ich za posledných sto rokov tieto šelmy vyhra­bali! Že som si nezahryzla do jazyka. Asi som povedala, čo som nemala.

Kamila mala tiež zlú náladu. Upravila si podušky na gauči a začítala sa do starých novín. Maroš vyšiel na dvor za Janou. Sedela na lavičke tvárou obrátenou ku slnku. Ticho si prisadol. Ani jemu nebolo do reči.

Vtom sa ozval z izby výkrik.

- Janááááá, Maróóóóš, poďte sééééém rýýýýýchlo!

Maroš vyskočil a  vbehol do miestnosti. Jana sa tiež ponáhľala v obavách, že sa kamarátke niečo stalo. Kamila sedela vzrušená na gauči a držala v rukách staré noviny.

- Pri fúzoch starého medveďa,  čo kričíš, čo  sa ti robí?

- Mne, mne nič, ale počúvajte! Niečo vám prečítam.

Riaditeľstvo piešťanských kúpeľov oznamuje, že od 15. septembra usporiada kurz rehabilitačných pracovníkov pre nevidiacich. Prihlášky posielajte na dole uve­denú adresu. Kurz je dvojmesačný. Poplatok je 25 000 Slovenských korún. Jana to je fantázia! Desiateho septembra nastupujem na liečenie.

- Toľko peniazí! - vzdychla si Jana.

- Peniaze sem, peniaze tam,  zoženieme, požičiame. Niečo mám na knižke - vykríkol Maroš.

- Aj ja,- pridala sa Kamila.

- To predsa nemôžem!

- Viem, že si hrdé dievča. Bude to pôžička.

- Na aký úrok? - zažartovala Jana.

- Nulový. A splácať nám to môžeš po stovke potom,  až budeš zarábať.

- Dokedy sa treba prihlásiť?

- To je to. Koľkého je dnes? Dvadsiateho. Pri všetkých perách storočného hav­rana, to je do dnes!- počítala Kamila.

- To sa nedá stihnúť, - zosmutnel Maroš.

- Môj, toto slovíčko škrtáme zo svojho slovníka! Rýchlo, papier, pero a  obálku!

- Ja neviem,  - váhala Jana.

- Ani to do nášho slovníka nepatrí.

- Môj princ,  sadaj na autobus a šmahom do mesta na poštu,- povedala Kamila, keď to mali napísané.

- Ale Maroš je chorý, - namietala Jana.

- Tak chorý nie je, aby nemohol ísť do mesta. Chystaj sa, nech to stihneš!

Maroš sa ponáhľal pripraviť sa na cestu.

Pred hámrom zastavilo auto. Vystúpili z neho dvaja mladí policajti. Vošli dnu. Pozdravili.

- Slečna Kamila Kováčová?

- Osobne. Idete ma zatknúť?

- Nemáte čisté svedomie?

- Čo, o moje svedomie tak ani nejde. To je čisté ako kryštál. Čím môžem poslú­žiť strážcom zákona?

- Nadstrážmajster Kulík.

- Strážmajster Kusko, -  predstavili sa mladí policajti, - sú toto vaše veci?

Položili na stôl zlatú retiazku, náušnice, prsteň a hodinky.

- Hodinky sú Marošove,  ostatné je moje.

- Chýba tam niečo? Mali ste toho viac?

- Nie, je to všetko! Vy ste ich už chytili?

- My sme ich chytili hneď. Vďaka presnému popisu a informácii  pána profe­sora Horáka, ktorú nám poslal vysielačkou. Počkali sme si na nich v lese. Ani neza­pierali.

- Neboli prekvapení?

- Veľmi. Ten najstarší povedal. To tá .. . . na koni pri­viedla pomoc drevorubačov.

Jana stála v úzadí a počúvala.

- Ak ju stretnete tak ju pozdravujte od nás.

- Môžete ju pozdraviť osobne. Jana neskrývaj sa!

- Jana Horáková.

- Slečna, slečna, vy, vy naozaj vôbec . . .

- Áno, nevidí!

- To  je úžasné. Rozpráva o tom celé mesto. Slepá a na koni! Slečna, keď si predstavím, že by som mal ísť na koni so zaviazanými očami...

- Slečna, nechcete ísť slúžiť k nám do zboru?

- Veď nevidím!

- K telefónu, k vysielačkám.

- Pekná policajtka, keď by som sa nemohla ani na ulici objaviť! Jana sa už dozvedela, čo ju čakalo vtedy  pri návrate do rodného mesta.

- Slečna, noviny vám urobili takú reklamu, že si nedovolí nikto ani sa vás dotknúť­,  - mladý policajt sa zapozeral na peknú postavu a dodal, - teda bez vášho dovole­nia. Pán primátor vás pozýva spolu aj s profesorom Horákom a pani primárkou. Chce vám poďakovať za záchranu životov.

- To bolo s nami tak zle?- zareagovala Kamila.

- To neviem. Vravia, že áno. Veď vám slečna Jana dávala krv, ale to nie je jediné. Ešte na jar zachránila pani doktorka život zranenému drevorubačovi. Ľudia si nemôžu vynachváliť jej pomoc na lazoch. V takom veku a chodiť za pacientmi ho­diny cesty lesom! Niekedy aj v noci a vo fujavici!

- Tu nám podpíšte prevzatie prinesených vecí.  Ešte musíme do  horárne za pánom Marošom s tými hodinkami.

- Ušetríme vám cestu. Pán Maroš je tu.

Práve v tom okamihu vošiel, pripravený na cestu.

- Keďže sme vám ušetrili cestu do horárne, môžeme vás o niečo poprosiť?

Ak sa vraciate do mesta, zoberte nášho Vlčieho princa na poštu s jednou súrnou zá­sielkou, - poprosila Jana.

- Vám nemôžem nič odmietnuť, - povedal nadstrážmajster, - slečna a porozmýš­ľajte o našej ponuke.

- Veľmi vám ďakujeme, ale naša priateľka je už zadaná.

- Bude  sa vydávať?

- Isteže bude, ale teraz predbežne má iný program. Ale za ponuku vám ďakujeme.

Kamila s Janou  osameli. Jana opäť upadla do melancholic­kej nálady.

- Kamila?

- Áno, sestrička

- Môžem ti niečo povedať?

- To znie vážne.

- Ono to totiž je naozaj vážne.

- Vieš, ja som ti to nechcela povedať. Ale...., keď Maroš tak naliehal.

- On nemá k tomu uspôsobený vlastný otvor?

- Má, ale . . .

- Tak ma nenapínaj!

Jana začala rozprávať. V jednom okamihu bolo skoro dobre, že  nevidí. Zba­dala by ako žiarlivosť vohnala farbu do tváre jej kamarátky. Jana bola nervózna. Hlas sa jej triasol Ale čím viac rozprávala, tým bola pokoj­nejšia..

- Odpustíš mi, teda odpustíš nám?

- Dočkaj. Pokiaľ tomu rozumiem, ty si v tom nevinne.

- Ja. . . ja som najväčší . . . vinník.

- Tomu dosť dobre nerozumiem!

- Kama, ja som . . . ja som to strašne chcela. Ja som si to želala.

- I ty zradkyňa!

Kamila chytila Janu do náručia.

- Ty sa  nehneváš?

- Hurá!

- Kamila!

- Hurá. Je normálny!

- Kto je normálny?

- No predsa Vlčí princ. Už som mala obavy...

- Obavy? A z  čoho?

- No z toho, veď predstav si, on ma ešte nepobozkal!

Teraz Kamila nehorázne  klamala. Ale tak  sa usilovala zakončiť túto patáliu,  že klamala naozaj presvedčivo, že to ani Jana, ktorá mala vycibrený sluch pre intoná­ciu ľudského hlasu nepoznala.

- Počula si tú ranu?

- Nie. Nič som  nepočula.

- Sestrička, ten kameň.

- Aký kameň?

- No ten, čo mi spadol zo srdca. Tak a teraz budeš zasa  veselá Jana s dobrou náladou. No a nášho princa si podám.

- Kama!

- Ja, jemne. Vtedy, keď to bude najmenej čakať.

- Budeš mu neverná? Tiež niekoho pobozkáš?

- Janka, - ozvala sa vyčítavo, - čo si to o mne myslíš? To by som nikdy, nikdy neurobila. To by nebola pomsta, ale podlosť.

- Ako sa pomstíš mne?

- Tebe Janka? Tebe sa nepomstím.

- Prečo? Prečo sa aj mne nepomstíš?

- Pretože si to nezaslúžiš a bolo toho na teba dosť. Keby si nič nepovedala . .

- To som nemohla. Ale bála som sa, že ťa stratím. No žiť s týmto tajomstvom by som nedokázala. Môžem mať jednu prosbu?

- Vopred je splnená!

- Nevrav hop! Nebude to pre teba možno ľahké.

- Tak počúvam.

- Kamila, ale  iba ak to bude možné. Rada by som si ten okamih uchovala v pamäti. Vieš, prvý raz v živote. Možno aj naposledy. Možno ma už nikdy žiaden muž tak úprimne nepobozká,- posledné slová vyslovila Jana tak, že ich skoro nebolo počuť.

Teraz do očí Kamily vytryskli slzy.

- Janka, darujem ti ten bozk. Nech ťa poteší a povzbudí vtedy, keď ti bude ťažko. Iba nesúhlasím s jedným.

- S čím?

- S tým, že sa domnievaš, že ťa už žiaden muž v  tvojom živote úprimne nepobozká.

- Som slepá!

- Pamätám sa, že sme sa niečo dohodli. Porušila si pravidlá hry. Ale odpúšťam ti aj to. Uvidíš, že to nebude trvať dlho a pôjdeme ti za svedka.

- Kama, s tým sa nežartuje.

- Samozrejme, že nie. Nešli by sme pravda iba vtedy, ak by si nás nepozvala.

Pred  hámrom Kováčovcov zastavilo auto. Vystúpila z neho  dáma stredného veku doprevá­dzaná elegantným pánom.

Netrvalo dlho a hostia vošli do izby.

- No nie! - vykríkla Kamila, - pán primár. Bozkávam pani doktorka.

- Tak čo noha?

- To je úžasné. Primári chodia navštevovať svojich pacientov až na kraj sveta. To je úžasné.

- Tuším, toto je slečna Jana.

- Osobne v celej jej kráse, - dodala veselo Kamila.

Vošiel Kamilin starký.

- Ruky bozkávam milostivá pani, dobrý deň pán primár. Prišli ste si pozrieť tú záhradnú mrežu? Nech sa páči do dielne.

- Bác! Ja som si myslela, že moja noha a ono to je . . .  , ono to je kus obyčajného, stude­ného železa! - povedala na oko mrzuto Kamila.

- Nie tak celkom, - ohradila sa pani primárova. - Prišla som povedať, že zajtra ti príde mama.

- Mama? Odkiaľ to viete?

- Telefonovala.

- Vari sa poznáte?

- Že či! Chodili sme spolu na výšku.

Keď sa primár vrátil z dielne, predsa sa pozrel Kamile na nohu.

- Najskôr hmota  neživá  a  potom  živá.  Celkom  podľa  princípov evolúcie, - zapárala Kamila.

Zrazu jej niečo napadlo.

- Pán primár, nemáte kontakty na kúpele v Piešťanoch?

- Mám, samozrejme že mám.

- V tom prípade vás prosíme...

Kamila vysvetlila stručne podstatu problému s termínom podania prihlášky na masérsky kurz nevidiacich.

- Poslali sme prihlášku, ale iba dnes. Keby ste boli tak dobrý a poprosili tie vaše kontakty, aby sa nakontaktovali. Ona totiž Jana je talent, ktorý by sa nemal stra­tiť. Ona vie  tak dobre masírovať, že nielen telo aj dušu premasíruje. Posledné slová počul Maroš, ktorého policajti doviezli aj nazad  a veľmi ho to zarazilo.

Primárovi neušlo, že sa Jana začervenala.

Pokúšal sa to vybaviť hneď mobilným telefónom. Ale kdeže tu v horách! Tak sľúbil, že hneď ako sa vráti do mesta tak svojim kontaktom zavolá.

- Tak, jedno by sme už mali, - vydýchla si Kamila.

- Škriatok jeden a čo ešte?

- Ešte jednu vec. Náš princ, totiž mladý pán  Strnad, čiže Maroš, nie je ešte celkom v po­riadku. Tak, ak by to bolo možné ....., keby nemusel hneď  začiatkom septembra do školy a mohol nás do tých Piešťan odprevadiť. Sme iba slabé ženské stvorenia. Cesty sú zlé a nebezpečné. A cestovanie pre nás bez mužského sprievodu veľmi riskantné.

- Dobre, pošlite mi ho do ambulancie.

- Ďakujeme.

Keď návšteva odišla, panovalo v izbe tiesnivé ticho. Maroš sa rozpačito poze­ral na Kamilu a Janu a s úzkosťou očakával, čo bude nasledovať.

 

- Pristúp k nám a povedz, koľko obrov si premohol, šarkanov skántril, akým úkladom čarodejníc za krásky preoblečených si musel čeliť a vôbec  ako si predmetné veci vybavil, - prerušila Kamila ticho.

Keď Maroš podal stručnú správu, pokračovala Kamila.

- Vidím, že si sa správal statočne a vzhľadom na tvoj rýchly návrat si nástra­hám divých žien nepodľahol, tak teraz najskôr pobozkaj princeznú sestru. Ale to ti vravím, nech v tom nie je ani kvapka vášne, lebo budeš o hlavu kratší.

Maroš sa zarazil.

- Že by Jana predsa povedala? A tak som ju prosil, aby sa to Kamila nikdy nedozvedela!

- Váhaš? Nemáš azda čisté svedomie?

- Kama, nemám . . . , povedal ticho a sklopil oči - Kama prepáč.

- Tak najprv to svedomie očistíme. Jana, podaj kefu a ty hriešnik, pokľakni!

Kamila zobrala kefu  a jemne, možno povedať, že s láskou prečesala jeho vlasy. To mu dodalo odvahu.

- Tak, čo sa týka svedomia, už je čisté. Bráni ti ešte niečo pobozkať moju vzne­šenú sestru?

- Nie!

- Tak rýchlo!

Maroš letmo pobozkal Janu. Tá našla jeho ruku a jemne ju stisla.

- Teraz som na rade ja, pričom vášeň  svoju, rytier môj krotiť nemusíš ba práve naopak!

- Maroš prudko objal Kamku.

V tom okamihu vošla Kamilkina stará mama.

- Kamila, Maroš, okamžite sa prestaňte bozkávať! No toto! Keby ma takto moja mať, tak by ma bola hnala metlou cez celú dedinu k farárovi na spoveď.

Kamila napriek varovaniu objatie nepovolila.

- Stará mama, ja ho nebozkávam, ja ho liečim.

- Ba, vari je chorý?

- Úplne stratil reč.

- Vravela  som zatvárajte na noc okná, že je chladno, - pripo­menula starká.

- Starká, ešte mi povedz, že si sa so starkým  pred svadbou nepobozkala! Ale vopred ti poviem, že ti neuverím . .

- No . . . . ale nikdy nie verejne!

- Tak vidíš. Tajili ste to pred svetom a to nebolo  pekné.

- Nechajte toho a  poďte na večeru, aby vám nevychladla.

 

Od tej chvíle bola Jana zasa tým veselým dievčaťom plným optimizmu. Aj Marošovi sa uľavilo. Do polovice septembra strávili spolu ešte veľa krásnych chvíľ.

      A potom?

Potom Vlčí princ odprevadil svoje princezné do Piešťan a nastúpil do školy.

 

 

 

 

 

Kveta a Robert Hončarivovci

                     Jana zo Samoty

 

Príbeh nevidiaceho dievčaťa, ktoré v priateľstve a láske našlo ztratený zmyseľ života

         Príbeh sa odohráva na pozadí fiktívneho deja  plného napätia pretkaného nenávisťou, žiarlivosťou a láskou, ktorých je tam iba toľko, aby neuškodili duši mladého čitateľa.  Ukazuje taktiež cenu skutočného priateľstva. Významnú úlohu  hrá rodina, ktorá je tu ladená harmonickým vzťahmi medzi všetkými generáciami.

         Dej voľne nadväzuje na trilógiu  autorskej dvojice Prázdniny  v praveku. Vychádza zo skúseností z riešenia grantovej úlohy agentúry KEGA Spoznaj aj ty krásy prírody, ktorej obsahom je pomoc handicapovaným deťom, zo skúseností z niekoľkoročného pracovného pobytu v komunite  postihnutých detí vo Škótsku,  pedagogických skúseností autorov a ich doterajšej literárnej tvorby.

         Spracovaný text prvých dvoch častí bol overený pri autorskom čítaní zorganizovaným Knižnicou pre deti a mládež. Bol priaznivo prijatý a na žiadosť detí aj ich rodičov ho v rámci projektu MonAmi spristupňujeme.

    Okresné mesto sa prebudilo do ospalého júlového rána. Obchod  s po­travinami sa začal za­pĺ­ňať kupujúcimi. Chlieb ešte nedoviezli, preto ča­ka­j­úce ženy si krátili čas preberaním kle­biet.

TOPlist
Tvorba webových stránek na WebSnadno.cz  |  Nahlásit protiprávní obsah!  |   Mapa stránek