Tvorba webových stránek a eShopůZaložit webové stránkyZaložit e-shop
Sci-fi

Sci-fi...

 

 

 

Robert Hončariv 

Oslobodenie  minulosti od budúcnosti?

 Oslobodenie budúcnosti od minulosti?

 

Obsah

 

 Letí šíp k oblakom

- . . .v prach sa obrátiš! - Ariadnina niť - Vyholené lýtka  odfarbenej blondínky - Múdrosť starovekého filozofa - Ktorý babrák by sa ťahal s vrchnosťou za prsty? - Prečo lev netrpí na žalúdočné vredy - Tam kde nič nie je, ani čert neberie

 

 Vôňa človečiny

- Civilitas - Jedenásť obesených trpaslíkov a zvedavá maturantka - Večný príbeh Rómea a Júlie -  Stane sa Usama Bin Ladin záhradkárom? - Saracéni v tiesňavách Roncesnwaldských

 

Rozkážeme  vetru, dažďu . . ?

Obmedzenie včelích práv -  Myš bez minulosti - Choroba z ideológie - V krajine, kde sa nerodia ľudia -- Varja a Maruška vás naučia veľa užitočných vecí - Noli tangere circulos meos! - ôsmy deň stvoriteľa

 

Harambee

Všetko späť, hurá ma stromy - Štyri slobody Franklina Roosewelta - Nech ti deti z kolísky kradnú šakaly! - Každodenný plebiscit - Dokážeme  ťahať  za jeden koniec?

 

 

Anotácia

 Úvaha o tom akÁ je súvoslosť medzi dedičnosťou a spoločenským dianim a dedičnosťou A Akú cenu má vzajomne ospravedlňovanie

  

 

Oslobodenie  minulosti od budúcnosti?

 Oslobodenie budúcnosti od minulosti?

 

 Letí šíp k oblakom

 

         - . . .v prach sa obrátiš! - Ariadnina niť - Vyholené lýtka  odfarbenej blondínky -Ktorý babrák by sa ťahal s vrchnosťou za prsty? - Prečo lev netrpí na žalúdočné vredy - Tam kde nič nie je, ani čert neberie

 

         Založme šíp! Napnime tetivu!

         O niekoľko sekúnd utíchne zvuk rozochvenej struny a stane sa minulosťou. Šíp letí k oblakom. Jeho prítomnosť smeruje do budúcnosti.

         Rieka plynie. Voda tečie. Koryto rieky sa prehlbuje.

         Všetko sa mení. Povrch zeme nadobúda inú tvár. Na mieste kde sa kedysi v minulosti k nebu hrdo týčili skaly, preháňa vietor beztvarý piesok. Podľa neúprosného pôsobenia zákona o narastaní entrópie, sa zložité štruktúry neustále rozpadajú, až napokon . . .

         - . . .v prach sa obrátiš! - predpovedá Biblický text.

         A tu zrazu, niekde na rozhraní medzi pustou pevninou a morskými plytčinami došlo k zmene.

Zrodil sa život.

Zákon o narastaní entrópie bol postavený na hlavu. Vznikajúce nové štruktúry sú čoraz zložitejšie a ich usporiadanie sa zväčšuje. Až napokon na povrchu planéty sa objavil tvor s výsadnou vlastnosťou uvedomelého vzťahu k minulosti. Vníma ju vďaka výnimočnej schopnosti centrálnej nervovej sústavy, žije v prítomnosti pre budúcnosť. Nie je teda iba minulosť holdom všetkého, čo  ho odlišuje od zvierat, ako  to už roku 1860 napísal Dupon White.

Za túto výnimočnosť  platí človek krutú daň. Tým, že okúsil ovocie zo stromu poznania  bol vyhnaný z raja.

Ak mačku v parku prekvapí pes, okamžite sa zachráni na najbližšom strome. Pokúsme sa na okamih pretransformovať jej príbeh do ľudskej podoby. Prvá reakcia človeka by bola rovnaká. Ešte dlho potom, čo nebezpečie pominulo, by váhal svoj bezpečný úkryt opustiť s obavou, či na neho veľké chlpaté čudo niekde nečaká. Ale najmä ešte dlho potom by sa triasol pri pomyslení, čo sa všetko mohlo prihodiť. Je to preto, že sa v jeho vedomí odráža minulosť bez toho, že by bola bezprostredne evokovaná situáciou v prítomnosti.

Každý živočích sa od narodenia musí znova učiť žiť. Ani skúsenosť trvajúca milióny rokov na tom nič nezmenila. Podmienené väzby s  minulosťou nie sú dedičné. Zanikajú smrťou jedinca. Každá nová generácia ich  musí opakovane nadobudnúť.

Človek je v tomto smere exkluzívnou výnimkou. Vďaka uvedomenia  si kontinuity s minulosťou dokázal vytvoriť civilizáciu,  a zmeniť povrch planéty na nepoznanie.

A stačilo mu na to iba dvadsať tisíc generácií!

         Čo spája človeka s minulosťou a určuje jeho osudy v budúcnosti?

         Okrem jeho vlastnej histórie je to Ariadnina niť dedičného vlákna Deoxyribonukleovej kyseliny (DNK), ktorá ho viaže so všetkým živým v minulosti a predurčuje jeho budúcnosť.

         Znakov - jednotlivých kvalít organizmu - podliehajúcich zákonom dedičnosti je  nepreberné množstvo. Vlastne všetky, okrem vlasov odfarbenej blondínky a jej vyholených lýtok, ktoré patria k umelým zmenám fenotypu. Ak  dospievajúca dcéra nášho modelu zatúži mať rovnaké vlastnosti ako jej matka, musí použiť na vlasy peroxid a na nohy depilátor. Aj keby tejto móde podľahli stovky generácií, znaky sa nestanú dedičnými. Radíme ich do kategórie nededičných  zmien vyvolaných faktormi vonkajšieho prostredia - fenokópií.*)

V pohybe nášho šípu sa ukrýva osudovosť. Jeho  poloha v budúcom okamihu je vopred určená fyzikálnymi zákonmi. Budúcnosť človeka nemá  takú osudovú silu. Jeho pohyb dopredu určuje komplex objektívne pôsobiacich prírodných (a spoločenských) zákonov, ale život mu dáva možnosť určitého výberu.

Fatalitu, viažucu ho   s minulosťou, stále úspešnejšie zvláda. Dedičné poruchy síce nedokázal vylúčiť, ale účinok mutantných génov vie ovplyvňovať.     Roku 1984  zomrel v Spojených štátoch  "chlapec v bubline". David sa narodil s dedičnou poruchou straty imunity.  Lekárom sa ho darilo udržiavať v sterilnej komore 12 rokov. **) Po deviatich rokoch pokrok vedy dosiahol takú úroveň, že je možné túto poruchu eliminovať.      V  kalifornskej nemocnici v San Francisku bol transfúziou vlastnej  krvi  s  opravenými  génmi zachránený život trojdňovému Rigginsovi. Počas päťminútového zákroku spal malý pacient kľudne v náručí svojej matky.

         Génová terapia úspešne napreduje. Počiatkom deväťdesiatych rokov už bol súčet  rokov žijúcich opíc so zmenenými génmi   106. Súčet rokov ľudí žijúcich so zmenenými  génmi dosiahol 23.

Medzi minulosťou a budúcnosťou je prítomnosť. Človek obrátený chrbtom v minulosti hľadí so zaujatím dopredu. Zaujíma ho prognóza budúcnosti. Na základe skúsenosti, pomocou vedy, sa snaží nahliadnuť za bariéru, ktorá delí prítomnosť od budúcnosti. Nie je to iba zvedavosť, ktorá ho k tomu núti. Uvedomuje si, že poznanie budúcnosti mu umožňuje výber, korekciu života v prítomnosti. K tomu, aby prognóza bola čo najpresnejšia potrebuje kvalitné informácie. Informačné technológie sú dnes najcennejším nehmotným bohatstvom.

Ako je to teda s osudom?

 Ešte v čase v staroveku, kedy sa verilo v jeho neúprosnosť a keď sa bez veštby nezrealizovalo žiadne osobné alebo politické rozhodnutie, napísal Seneca:

         - Usilovného osud vedie, pasívneho vlečie.

        

         Antropológovia súčasnosti rozpitvali  človeka až na jednotlivé molekuly. Problémy jeho spoločenského života prenechali sociológom. Ale spoločenská organizácia života podlieha zákonom dedičnosti rovnako ako znaky jeho telesnej schránky. Preto pohľad biológa môže byť v tomto smere podnetný.

Porušme barbarstvo špecializácie a pozrime sa na ľudský problém vzájomného oddelenia minulosti a budúcnosti  zorným uhlom genetika.

         K tajomstvu pochopenia snáh po ignorovaní historickej kontinuity sa  pokúsime preniknúť cez biológiu správania vyšších živočíchov.

         Človek patrí do veľkej skupiny stádových živočíchov.

         Efekt stádového správania vznikol v čase tvorby vyššej organizácie živej hmoty - kolektívu a fixoval sa v genetickom systéme organizmov prostredníctvom prírodného výberu. Je ovládaný veľkým počtom génov, sústredených do troch funkčných blokov.

Definujme ho ako systém 3A.

         Asociatívnosť  predstavuje schopnosť utvárania komunity. Ambicióznosť je vlastnosťou vnútornej organizácie systému. *) Agresivita chráni stádo pred cudzím vplyvom a zabezpečuje mu jeho miesto v biocenóze.

         Zatiaľ čo gény prvých dvoch systémov sa exprimujú neustále, gény agresie začnú ovládať organizmus iba v určitých špecifických situáciách. Ich spúšťacím mechanizmom je cudzí pach. Znamená signál - pozor nepriateľ. Impulz je taký silný, že je schopný prekryť aj hlboko zakorenené inštinkty, ako je starostlivosť matky o potomstvo.

         Gény agresívneho správania vznikli v genetickom systéme živočíchov na počiatku evolúcie, kedy sa v živočíšnej ríši objavili aktívne loviaci predátori. Súčasne sa začal formovať systém ochrany potencionálnej koristi. A to nielen na úrovni únikového manévru, ale aj na princípe kolektívnej ochrany. Najvyššiu úroveň dosiahol v triede cicavcov. *)

         Agresia v systéme evolúcie zohráva svoju úlohu nielen v medzidruhovej konkurencii, ale aj vo vnútri druhu, napríklad pri zabezpečení rozmnožovania geneticky najzdatnejších jedincov.        

         Gény agresivity sú pevne zakotvené v každom z nás.     

         Tak prečo sa nezabíjame pri stretnutí?

         Pre vysvetlenie sa musíme vypraviť do Pasteurovho mikrobiologického ústavu v Paríži. Roku 1966 získala trojica vedcov z tohto ústavu, Jacob, Monod a  Lwoff Nobelovu cenu za genetiku. Svoj objav urobili na všadeprítomnej črevnej baktérii Escherischia coli. Tento jednobunkový organizmus je  tiež uzlíčkom ovládaným génmi.

         Gény v  svojom prejave - expresii - produkujú látky, ktoré realizujú životné pochody. Nielen v ľudskej spoločnosti, ale aj v prírode platia princípy efektívnosti. Ak by všetky gény boli v každom okamihu aktívne, bunka by to energeticky nevydržala.    

         Trojica spomínaných vedcov odhalila, že za produkciu látok nevyhnutných  pre život sú zodpovedné štruktúrne gény, ktoré  sú  ovládané operačnými génmi. Tie spúšťajú a vypínajú gény regulačné.

         Ak prirovnáme pouličné osvetlenie ku génovému produktu, potom  žiarovka bude predstavovať štruktúrny gén a vypínač gén operačný. V systéme osvetlenia existuje ešte jeden prvok. Niekto musí vypínač zapnúť práve vtedy, keď je treba, a vypnúť, keď táto potreba pominie. Automatický systém reagujúci na intenzitu svetla, ktoré plnia túto úlohu predstavuje  v tomto prípade gény regulačné.

         Zákon o spúšťacích mechanizmoch genetickej expresie rovnako platí aj  pre gény agresivity. Pokiaľ nie je daný vonkajší podnet k agresívnemu správaniu, objekt je mierumilovným baránkom

         A už sme od jednoduchej baktérie skočili rovnými nohami na Balkán.

         Stačil malý impulz a rozhorel sa požiar, ktorý sa európskym politikom zatiaľ darí držať v regionálnych hraniciach len s mimoriadnym úsilím.**)       

         .

         Zo safari je známe, že nasýtenému levovi môže prejsť antilopa tesne pred nosom a nevyprovokuje ho aby sa vzrušil  a zaútočil. Veď napokon keby vyskočil vždy vtedy, keď sa pred ním objaví korisť, aj vtedy keď sa nasýtený sotva hýbe, privodilo by mu to pravdepodobne prinajmenšom žalúdočné vredy.

         V niektorých živočíšnych kolektívoch sa vyvinul ešte jeden významný mechanizmus, ktorý blokuje expresiu agresívnych génov.

         Vo svorkách psovitých šeliem sú časté súboje o dominantné postavenie.  Stáva sa, že slabší jedinec, keď vidí, že nemá šancu, sa vzdá silnejšiemu sokovi.  Vyjadruje to  tým, že sa položí na chrbát a odkryje najcitlivejšie miesto svojho tela - brucho, víťaz okamžite útok preruší. Tento akt správania sa porazeného zablokuje expresiu  jeho agresívnych génov.

         Tolerancia  je pre prežitie druhu v tomto prípade užitočná. Zabitie soka by znamenalo vyradenie potenciálne schopného jedinca z genetického procesu. *) Veď ktorý babrák by sa ťahal za prsty s vrchnosťou?

         Tieto užitočné vlastnosti sa fixovali v genetickom systéme prostredníctvom prírodného výberu. S touto výbavou prišiel na svet aj človek.

 

         Prírodný výber súvisí s ďalšou významnou vlastnosťou živej hmoty - variabilitou. Premenlivosť organizmov je spôsobená jednak dedičnosťou a jednak prostredím. Tá nie je dedičná. Naša odfarbená blondínka si môže prefarbovať vlasy najfantastickejšími prelivmi hoci každý týždeň. Znaky ovplyvnené vonkajším prostredím sú možné iba v rámci genetickej normy reakcie.

         Dedičná premenlivosť je na úrovni genetického systému a spôsobuje, že sa nepodobáme ako vajce vajcu. **)

          Švédsky genetik Johansson v niekoľkoročnom pokuse na fazuli dokázal, že ak má byť výber účinný, musí byť z čoho vyberať. Pretože kde nič nie je, tam ani čert neberie. Okrem výberu musí existovať aj premenlivosť živých foriem. Táto genetická variabilita je dôležitá nielen pre vznik a rozvoj         nových foriem, ale aj pre prežitie už existujúcich.

         Príroda si túto životnú nevyhnutnosť bráni napríklad aj tým, že vytvára mechanizmy proti incestu. Ako sme ukázali v eseji Prežijú rok 5 000?, zníženie počtu jedincov v populáciách veľkých zvierat v afrických rezerváciách vedie k ich postupnému príbuzenskému kríženiu s prognózou degenerácie a následnému vyhynutiu.  

 

Vôňa človečiny

 

- Civilitas - Jedenásť obesených trpaslíkov a zvedavá maturantka - - Večný príbeh Rómea a Júlie -  Stane sa Usama Bin Ladin záhradkárom? - Saracéni v tiesňavách Ronceswaldských -

        

         Začneme rozprávkovým folklórom

         - Voniam, voniam človečinu!.

         Človečina je zvláštny stav živej prírody, ktorý sa zrodil vtedy, keď sa človek správaním začal vzďaľovať svojim živočíšnym príbuzným.

Na určitom stupni biologického vývoja vzniká zvláštny útvar organizácie živej hmoty na úrovni druhu Homo sapiens - civilizácia. Pojem má svoj základ v latinskom slove civilitas, čo znamená občianstvo. Nie je bez zaujímavosti, že toto latinské slovo má ešte aj iný význam. Prekladá sa ako zdvorilosť alebo vľúdnosť.

Civilizácia je práve takým kolektívom ľudskej spoločnosti, ktorá vyžaduje dohodu. Dohoda znamená toleranciu k názorom druhých.

         Uzatvorený kolektív zodpovedajúci systému živočíšneho stáda sa zväčšil. Aj keď v základe jeho funkčnosti ostali genetické systémy 3A a zákon variability, objavili sa nové prvky stádového správania špecifické výhradne pre spoločnosť človeka. Sú to krvná pomsta, fenomén ideologizácie, fenomén davu, faktor ekonomickej nenásytnosti a z toho vyplývajúci spôsob riešenia konfliktu. 

         Krvná pomsta vznikla pravdepodobne ešte v predcivilizačnom období, keď si ľudský subjekt začal uvedomovať minulosť.

         Smrť, alebo pohanenie príslušníka jedného kmeňa, mala za následok smrť ľubovolného člena kmeňa, ktorý sa previnil.

         Hoci napríklad v uhorskej legislatíve tento prvok zanikol roku 1231, nevymizol z ľudského života dodnes. Vráťme sa dozadu iba o niekoľko desaťročí.

         Druhá svetová vojna poskytuje nepreberné príklady od vyvražďovania celých dedín až po systematické bombardovanie civilných objektov. Od Koncentračných táborov po Gulagy. Bola hojne používaná všetkými totalitnými režimami aj miernejšími spôsobmi, napríklad rôznym znevýhodňovaním či už skutočných, alebo potenciálnych triednych nepriateľov a ich potomkov.

         Etnické presuny obyvateľstva za trest, za činy ich súkmeňovcov a súčasné etnické čistky v Európe, lustračné zákony prijímané v postkomunistických krajinách sú taktiež poznačené týmto fenoménom. Efektu krvnej pomsty využívajú všetky nacionalistické a neonacistické sily na vyvolávanie davového efektu - xenofóbie.

         Fenomén ideologizácie vznikol na úsvite veľkých celkov v čase keď idea prevzala funkciu pachu živočíšneho stáda. Jeho pôsobenie podlieha osobitnej zákonitosti. Akonáhle vznikne a nenarazí na dostatočne účinný odpor spoločnosti začne pôsobiť  ako stredoveký mor. Tento fenomén sa usiluje pôsobiť aj mimo hranice systému. Ak sa mu to podarí, vznikajú veľké totalitné spoločnosti. Jeho funkcia spočíva v odstraňovaní rozdielov, v potlačovaní plurality. Ak sa mu podarí ovládnuť celú spoločnosť vrátane politiky, je predznamenaním kolapsu systému. Dostatočným svedectvom súčasnej doby je pád totalitných režimov dvadsiateho storočia.

         Davový efekt je ďalším prvkom správania sa ľudského subjektu.

Tento efekt, podporovaný fenoménom ideologizácie, vytvára špecifickú situáciu, kedy sa stráca individualita človeka v dave. V dave individuálny človek sa správa odlišne a dav vystupuje ako jeden organický systémový celok.

         Davom je všetko, čo si necení seba samého. Necení si individuality a všetko zrovnáva na jednu úroveň.

         Človek vytvára dav inštinktívne, pri pocite ohrozenia. Obraz nepriateľa pôsobí ako iniciačný faktor. O dave bolo publikovaných veľa kníh. Nemáme v úmysle pridávať ďalšie úvahy. Chceme iba poukázať na paralely so stádovým správaním živočíchov.

         Podobne ako v komunite človeka vzniká v prírodných stádach davový efekt s pocitu ohrozenia nepriateľom. Tento stav pomáha odstraňovať blokádu agresívnych génov.

         Správanie sa individuálneho človeka ovplyvňuje aj faktor ekonomickej nenásytnosti. Má vzťah k tomu, že si uvedomuje  budúcnosť

         Je to snaha mať viac, ako je nevyhnutné pre primerané zabezpečenie životnej úrovne, na zachovanie slušného života človeka a ním reprodukovaného potomstva.

         Pre každý kolektívny systém živočíchov (človeka nevynímajúc) existuje optimálna veľkosť. Rozpadne sa, akonáhle prekročí jej hranice,. Ľudské spoločenské systémy vďaka fenoménu ideológie majú, niekedy také rozmery, že nad nimi slnko nezapadá, Všetky, aj menšie spoločenské systémy, sa vnútorne členia na vzájomne sa prenikajúce sa podsystémy ako sú politické strany, záujmové organizácie, športové kluby a podobne. Niekedy ich činnosť vyvoláva úsmev, inokedy hrôzu.

         Vo Francúzsku vznikol roku 1996 Front za oslobodenie záhradných  trpaslíkov. Jeho stúpenci odcudzujú ich sošky zo záhrad a "prepúšťajú" ich do prírody. Koncom augusta (1998) našla polícia jedenásť trpaslíkov, na ktorých bola spáchaná samovražda. Tieto tradičné okrasy záhrad našli  v meste Briey obesených na moste. Pri nich bol aj  list na rozlúčku v ktorom trpaslíci oznamujú, že opúšťajú tento krutý svet a odchádzajú k sekte  "Chrámu oddaných trpaslíkov." Agresia prejavená proti hlineným soškám nie je spoločensky nebezpečná.

         Sú komunity oveľa nebezpečnejšie.

         Začiatok školského roka 1998 sa stal osudným maturantke z Obchodnej akadémie v Trnave Zuzane. Nič netušiac, neprozreteľne sa dotkla neznámej obálky položenej v polici  medzi knihami v Knižnici pre deti a mládež. V tom okamihu došlo k výbuchu.

         - V tej chvíli som mala pocit, že vidím scénu z akčného filmu, lenže žiaľ, krv bola skutočná,- povedala pracovníčka knižnice,  ktorá prvá vbehla do miestnosti.

         Na zemi ležala zakrvavená dievčina s poškodeným zrakom.

         Podľa predbežného vyšetrovania bol atentát dielom sekty satanistov. Pri domových prehliadkach jej príslušníkov našli kriminalisti rovnaký materiál na zhotovenie výbušniny, aký bol použitý v knižnici.

 

         Každý z týchto podsystémov je osobitne ovládaný genetickým systémom 3A. Každý má svoju vlastnú vnútornú hierarchiu.

         Aby sme pochopili problém v jeho zložitosti, musíme uprieť náš pohľad do minulosti a oboznámiť sa s genézou ľudskej spoločnosti zo zorného uhla dedičnosti živého systému, najmä z hľadiska behavoirnej  genetiky.

Odpoveď nájdeme v etológii stáda.

Tento útvar tvorí systémový celok. Má svoju vnútornú štruktúru a hierarchiu. Na jeho čele  stojí najschopnejší jedinec. Najsilnejší nielen vo fyzickom slova zmysle. Je to fyzicky a intelektuálne najkvalitnejší prvok systému, ktorý organizuje život komunity. *) Svoje vodcovské ambície si musí uhájiť pred mladými karieristami, ktorí neustále striehnu na chvíľu, kedy príde ich čas. Ostatní členovia stáda - jednotlivé prvky tohto systému - s menšími až nulovými ambíciami prijímajú autoritu vodcu.

         Vtedy je systém funkčný.

         Bez toho, že by si to vodca uvedomil, okrem nevyhnutných privilégií má aj veľkú zodpovednosť. Jeho chybný krok znamená spravidla záhubu celého stáda. Pred časom došlo vo Vysokých Tatrách k tragickému uhynutiu celého kamzičieho stáda. V snehovej fujavici vodkyňa nesprávne odhadla nosnosť snehového previsu a zrútila sa do priepasti.

          Celé stádo ju nasledovalo. **)

         Idea, ktorá zjednocuje ľudskú komunitu od počiatku jej vzniku býva zviditeľnená na prvý pohľad zrozumiteľnými symbolmi.  Odraz tohto procesu môžeme sledovať v komunitách národov večného úsvitu vo forme totemizmu. Tento zvyk sa zachoval až dodnes a vidno ho napríklad na futbalových zápasoch. Farebné symboly na tvárach fanúšikov prezrádzajú ich klubovú príslušnosť.

Symbol sa stal nielen jednotiacim prvkom, ale aj údernou päsťou symbolizujúcou víťazstvo***)

               

         Už pri formovaní civilizácie vznikol  prvý globálny sociálny konflikt. Pochádza z obdobia, kedy sa ľudská spoločnosť rozdelila na dve veľké skupiny - usadlých poľnohospodárov a kočujúcich pastierov. Tento problém sa odráža aj v Starozákonnom príbehu bratovražedného  stretu poľnohospodára Kaina a pastiera Ábela. Kainovo preklatie - zabíjanie iných - prenasleduje človeka dodnes.

         S jeho najkrvavejším prejavom v modernej dobe sme mali možnosť sa stretnúť koncom tohto storočia v Rwande. Etnický konflikt medzi Huttuami a Tutsiami mal za následok smrť viac ako milióna ľudí a trvá dodnes. V priestore Veľkých jazier sa stretli dve etniká, ktoré spája historická nevraživosť. Okrem iných rozdielov sa vzájomne líšia spôsobom života, rovnako, ako to bolo v prípade biblického Kaina a Ábela.  Huttuovia sú pastieri a Tutsiovia poľnohospodári.

         Prečo mal tento stret taký nečakane krvavý priebeh?

         Okrem spôsobu života sa tieto etniká líšia svojím fenotypom. Podľa telesných proporcií je  na prvý pohľad zrejmé kto je kto. Rozdiel je transparentný nielen pre diaľkových odstreľovačov, ale aj pre vraždiace komandá. Tieto okolnosti spolu s históriou dlhotrvajúcich vzájomných krívd a napádaní v minulosti viedli aj koncom tohoto storočia ku prelievaniu krvi nevinných ľudí, vrátane novorodených, v ktorom zahynulo viac ako milión nevinných obetí.

 

         Ako sa prejavuje expresia genetického systému 3A v  najkonfliktnejšej podobe v ľudskej  v spoločnosti súčasnosti?

         Sú prázdniny a dovolenkové obdobie. Oddychujeme. Ale náš svet napreduje svojím stálym rytmom.

         Svetové agentúry hlásia:

         Deväť katolíckych kostolov bolo v noci na včera (z 2. na 3.7.1998) v Severnom  Írsku  napadnutých zápalnými bombami.   Na reakciu nebolo treba čakať ani 24 hodín. Nasledujúcu noc horeli protestantské kostoly a školy. Netrvalo dlho a rozhoreli sa aj živé pochodne. Jason, Mark a Richard chlapci vo veku 8 až 11 rokov! Deti katolíckej matky a protestantského otca, ktorí chodili do protestantskej školy, uhoreli v meste Ballymoney po fanatickom útoku protestantských teroristov.

         Bol pohreb v dedinke Rasharkin pre severoírsku spoločnosť mementom?

         Onedlho nato svorne odprevadili katolíci aj protestanti  na poslednej ceste Avril Monaghanovú, a jej 18 mesačnú dcérku. Avril bola v  ôsmom mesiaci tehotenstva. O mesiac mala porodiť dvojčatá. *) Omaghská masakra, najväčšia za posledných 30 rokov náboženského konfliktu, je iba logickým vyústením riešenia ideologického rozdielu.

         Ideologický konflikt je davovým efektom, ktorý nemusí postihnúť všetkých ľudí. V jeho víre žijú ľudia, ktorí majú iné priority. Tí trpia najviac.

         Tragickou ozvenou drámy skupinovej nenávisti je príbeh Rómea a Júlie zo Sarajeva.

         V čase etnického konfliktu sa rozhodli  milenci, kresťanský chlapec a moslimské dievča, uniknúť z pekla nenávisti. Na úteku ich skosila guľka odstreľovača. Tri dni a tri noci ležali ich mŕtve telá v nemom objatí na hraniciach rozdeleného mesta, kým sa milosrdní ľudia, riskujúc vlastný život, odhodlali im vzdať poslednú poctu.

         Ak zoberieme do rúk glóbus a zaznačíme na ňom hranicu súčasných najostrejších konfliktov, vidíme, že prebieha pozdĺž ideologického rozhrania určovaného náboženskými - teda ideologickými - rozdielmi. Do popredia sa dostáva stále sa zjednocujúci Islam.

         Džihád - svätá vojna proti neveriacim tlejúca už desiatky rokov - nadobudla nové dimenzie. Teroristické útoky na americké zastupiteľstva v Keni a Tanzánii si vyžiadali vyše dvoch stoviek ľudských životov a niekoľko tisíc ranených. Tento neobyčajne razantný útok vyprovokoval amerického prezidenta  Billa Clintona  k odvetnému raketovému úderu proti predpokladaným základniam teroristov.

         V polovici augusta (1998) bombardovali Američania raketami teroristické objekty v Afganistane a v Sudáne. Podľa Amerického ministerstva zahraničných vecí išlo o útok na šesť základní militantných islamských fundamentalistov v Afganistane a  farmaceutický komplex v Chartúme, ktorý sa podľa USA podieľal  na výrobe chemických zbraní pre teroristov.

         Ibaže tieto základne ležia na území suverénnych štátov!

         Ako vyplýva z agentúrnych správ jeden z cieľov, ktorý mal útok dosiahnuť, bola fyzická likvidácia moslimského miliardára Usama Bin Ladina, ktorý údajne stojí za teroristickými akciami. Ten ale na poslednú chvíľu zmenil svoj program a základňu, ktorá bola terčom amerických rakiet nenavštívil.

         Napokon ani Ladin sa so svojím spojením s teroristami  netají.

         Nemecký časopis Der Spiegel v auguste 1998 uverejnil s ním rozhovor, v ktorom okrem iného povedal:

         - Alah buď pochválený. Káže nám viesť svätý boj, aby jeho slovo bolo nadradené slovám neveriacim . . . Nerobíme žiadne rozdiely medzi civilistami a vojakmi. Sme si istí svojím víťazstvom. Prorokujeme čierny  deň Amerike a zánik USA.

         Štyridsať jeden ročný islamský miliardár riadi svoju teroristickú činnosť pomocou najmodernejšej informačnej technológie. Jeden z jeho podnikov nesie názov JOL. (Džihád On Line) a možno ho nájsť aj na Internete.

         Je otázne, či bombardovanie malo vôbec zmysel.

         - Rozhodne sa Usama Bin Ladin, že dať svoje miliardy na vedenie islamského džihádu proti Križiakom a Židom je príliš nebezpečné a stane sa na miesto toho záhradkárom?- pochyboval o účelnosti tejto akcie Gwynne Dyer, komentátor londýnskych novín.

          Úder vyvoláva protiúder. Taký je zákon krvnej pomsty.

  Ekonomická nenásytnosť, systém 3A a fenomén krvnej pomsty a efekt davu spolu vytvárajú špecifické prostredie pre sociálny konflikt.

Dostávame sa k otázke jeho riešenia.

V prírode je to doména, kde jedinú úlohu hrá sila a intelekt jedinca. Aj keď sa v skupinách vyšších živočíchov stretáme s kolektívnym organizovaním lovu napríklad vlčej svorky, je to iba slabý zárodok vojenskej taktiky a stratégie, ktorú človek povzniesol na úroveň vedy.

V paleolite sa riešil konflikt osobným kontaktom zúčastnených strán a zachovával si svoj regionálny charakter.

         Vynaliezavosť priviedla človeka k modernizácii.

         - Buď prekliaty zbabelec, čo vynašiel zbrane zabíjajúce na diaľku! – zvolal  vjny rytier Roland, keď bol v tiesňavách Ronceswaldských zasiahnutý kameňom z praku Saracénov.

         Hirošima a Nagasaki sa stali tiež symbolom ďalšieho ľudského fenoménu - rukojemníctva.

Hrozbou ďalších obetí nevinných ľudí Spojené štáty donútili Japonsko kapitulovať.

Problém rukojemníkov je rozvinutím fenoménu krvnej pomsty.

Aj vojny zmenili svoj charakter. Dobyvačné vojny sa zmenili na revolučné. Konflikt sa preniesol do vnútra systému. Privádza k novému charakteru vojny, v ktorej sa od základov mení stratégia a taktika. Stiera sa rozdiel medzi frontovou líniou a tylom. Vojny v ktorej teroristické akcie a odvetné údery hrajú prím.

Sú to vojny budúceho tisícročia.

Ich biologická podstata je rovnaká.

Ovláda ich genetický systém 3A.

Na základe týchto predstáv môžeme prikročiť k odpovedi na prvú položenú otázku.:

Je možné oddelenie budúcnosti od minulosti?

Aké nebezpečie v sebe tieto snahy skrývajú?

 

 

Rozkážeme  vetru, dažďu . . ?

 

Obmedzenie včelích práv -  Myš bez minulosti -  Choroba z ideológie - V krajine, kde sa nerodia ľudia -- Varja a Maruška vás naučia veľa užitočných vecí a  pol milióna nožníc - Noli tangere circulos meos - ôsmy deň stvoriteľa

 

         Snahy o oddelenie budúcnosti od minulosti prejavuje človek počas celej svojej kultúrnej histórie. Nielen, že to nie je možné, ale skrýva sa v tom veľké nebezpečie.

         Prestrihnutie Ariadninej nite dedičnosti nás vrhá priam do pažeráka Minotaura.

         Keď sa v pondelok 7. marca roku 1993 vybrali žiaci jednej základnej školy z Guatemaly na výlet, piati z nich netušili, že to je ich posledná vychádzka. Triedu napadol roj afrických včiel. Žiaci a učitelia sa snažili zachrániť tým, že sa vrhli  do blízkej rieky. Tí, ktorí zaváhali boli ubodaní k smrti. Osemnásti skončili s opuchlinami v nemocnici.

         To bola vtedy prítomnosť.

         Aká bola minulosť?

         V snahe získať plemeno včiel, ktoré by bolo schopné aj v tropických podmienkach poskytnúť dostatočný výnos ako v európskej klíme podmienkach, doviezli roku 1952 do výskumného ústavu v brazílskom Sao Paulo niekoľko rojov včiel z tropickej Afriky. Aby nedošlo k ich nežiaducemu úletu boli česla úľov opatrené mriežkou, ktorá nedovolila výletu kráľovnej. Dnes už nikto nezistí, kto a prečo túto zábranu odstránil.

         Bola to obyčajná nedbalosť, alebo jedna z tých akcií ochrancov prírody, ktorí v tom videli obmedzovanie včelých práv?

          Faktom iba je, že africké včely sa vyrojili do okolitých pralesov a pomaly, krok za krokom, za začali rozmnožovať, pričom rabovali úle domácich pestovaných európskych včiel do tej miery, že všetky zničili. Vyznačujú sa nezvyčajnou agresivitou. Útočia pri sebamenšom podráždení.

         Ako to súvisí s naším problémom?

         Vývoj genetického kódu sa nevytvára izolovane, ale v súvislosti s inými druhmi biocenózy a  v určitom prostredí. Oddelenie organizmu od jeho historického prostredia je klasický prípad nevhodnej snahy oddelenia budúcnosti od minulosti.

         V súčasnosti sa priblížil človek k ďalšiemu nebezpečnému úskaliu deliacemu minulosť od budúcnosti.

         Kto zobral 16. decembra roku 1988 do rúk najnovšie číslo anglického  časopisu  Nature, nevyšiel  z  údivu. Na titulnej stránke bola, dnes už historická  fotografia.  Ak by  sme použili novinársky slogan, tak by  sme mohli  napísať, že na čitateľa sa  "usmievali" dve rôzne veľké myši. Tá  dvojnásobne veľká  supermyš  bola jediným hlodavcom na našej plante bez minulosti. Bol to prvý organizmus vytvorený génovou manipuláciou - transgenézou. Do týchto rozmerov narástla  preto, že v svojom genetickom systéme mala transplantovaný  gén pre rastový hormón potkana.

         Transgenéza umožňuje vytvoriť také organizmy, ktoré by nikdy na našej planéte nevznikli.  Dnes už genetici dokážu krížiť medzi sebou rastlinné a živočíšne bunky. To všetko oddeľuje budúcnosť človeka od minulosti jeho biologických sputnikov.

         Máme v ruke nebezpečné nožnice. Máme dnes aj zodpovedajúcu zodpovednosť, aby sme udržali únosnú mieru rizika?

         Snahy o bezohľadné prestrihnutie pupočnej šnúry viažucej organizmy s ich minulosťou, priviedli v prvej polovici nášho storočia na svet zvláštnu chorobu spoločenského systému, ktorú sme nazvali   Lysenkovým syndrómom.*)

         Bola charakterizovaná rozsiahlou falzifikáciou vedy. Zrodila sa v biológii, ale postupne zasiahla všetky spoločenské a väčšinu prírodovedných disciplín.

         Aj ona mala svoju minulosť, od ktorej ju nemožno oddeliť. Siaha až do začiatku osemnásteho storočia, Vtedy už veda dosiahla takej úrovne, že boli v dohľadne odpovede na niektoré životne dôležité otázky, týkajúce sa priamo človeka.

         Začiatkom minulého storočia dozrel čas na to, aby človek začal prenikať k tajomstvám pôvodu vlastnej bytosti. Prvým krokom k riešeniu tejto úlohy bolo vysvetliť pôvod bohatej rozmanitosti prírody.

 Prvý sa o to pokúsil francúzsky zoológ J. B. Lamarck. Existenciu rastlinných a živočíšnych druhov vysvetlil  ich prispôsobením sa vonkajším podmienkam. Ale obmedzenosť vtedajšej úrovne biológie, ktorá bola viac filozofiou,  mu neumožnila dať na položenú otázku vyčerpávajúcu správnu odpoveď.

Organizmy sa prispôsobujú  podmienkam vonkajšieho  bezprostredne. Vlastnosti, ktoré získajú v priebehu individuálneho života sa priamo prenášajú na jeho potomstvo.

         Hneď potom, čo uzrela svetlo sveta Darwinova teória, rozhorel sa neutíchajúci spor o evolúciu. Čoskoro opustil auditória univerzít a vedeckých spoločností a cez ich múry prenikol na ulicu.

         Prečo?

         Otázka zaujala nielen prírodovedcov a filozofov, ale aj tvorcov novej ideológie, sľubujúcej raj na zemi.

         Možnosť bezhraničného menenia najmä ľudského subjektu bola veľmi príťažlivá. Marx s Engelsom síce privítali Darwinovu teóriu, ale súčasne ju podrobili zdrvujúcej ideologickej kritike. *) Podľa ich názoru chýb sa dopustil preto, že bol príslušníkom buržoáznej vrstvy a obhajoval jej záujmy. Naopak Lamarckova teória o priamom pôsobení prostredia na dedičnosť im bola ideologicky blízka. Odôvodňovali ju pokrokovosťou jej tvorcu. **)

         Tu sa stretáme s prvými krokmi ideologizácie vedy. Spájanie výsledku vedeckého bádania s idelogickými názormi vedcov je obľúbeným folklórom politikov totalitných  režimov.

         Predstavy priameho pôsobenia prostredia na zmenu dedičnosti negovali historický princíp a oddelili od seba prítomnosť a budúcnosť živých bytostí od minulosti.

         Rozhorel sa neutíchajúci spor.

         Napriek tomu, že bolo v tomto smere realizovaných nespočetné množstvo

 

pokusov, priame pôsobenie prostredia na zmenu dedičnosti sa nepreukázalo. *)

         Napriek tomu, že už koncom minulého storočia boli predložené nezvratné dôkazy, že to tak nie je, zástancovia tejto mylnej teórie za mohutnej podpory fenoménu ideológizácie vybudovali ucelený systém Absurdnej biológie, ktorému sa musela podrobiť šestina sveta.

          Absurdity tohto nového smeru sa prelínali s pôsobením fenoménu ideologizácie, základom ktorej bola ideológia triedneho boja.

         Lysenkova reakcia bola jednoduchá. Vyjadril ju v článku Prečo sa buržoázna veda bráni proti práci sovietskych vedcov?

         - V základe všetkého ležia zákony zahnívajúcej a svoj vek dožívajúcej buržoáznej spoločnosti. . . . Buržoázna biológia nemôže robiť objavy . . . Oni, sluhovia kapitalizmu musia bojovať so životom a nie s prírodou. Vymyslenou konkurenciou vo vnútri druhu a starobylými zákonmi prírody sa pokúšajú ospravedlniť triedny boj a utláčanie černochov bielymi Američanmi.

         Predložil aj frapantný dôkaz o tom, že konkurencia vo vnútri druhu neexistuje:

         - Zajace žerie vlk, ale zajac zajaca nežerie, živí sa trávou.

         - Ani u jedného druhu rastlín a zvierat nie je a nemôže byť triedna spoločnosť, - hlásal smelo najväčší biológ všetkých čias, - preto tu nemôže byť ani triedny boj, nech už by bol v biológii nazývaný konkurenciou vo vnútri druhu.

         Neskôr už nepotrebovali  lysenkovci pre potvrdenie slov svojho ideológa žiadne pokusy. Na dôkaz jeho pravdy stačil obyčajný turistický výlet.

         - V horách Altaja zostupujúc do nížiny, - napísal akademik Keller, -. som pozoroval, ako sa alpský ovos (Avena versicolor) menil na stepný druh ovsa (Avena Schelliana). Bolo jasné, že k zmenám dochádza bezprostredne pod vplyvom prostredia.

        

         Svoju nezmyselné predstavy aplikoval Lysenko do praxe s katastrofálnymi následkami, ktoré viedli až k hladomoru v bývalej obilnici sveta.       

         Ako je možné, že ovládol biológiu šestiny sveta? Ako je možné, že sa vedci v Sovietskom zväze a neskôr na celej šestine sveta nedokázali postaviť na odpor?

         Písal sa rok 1934

         V tomto čase bolo už 34 popredných poľnohospodárskych odborníkov zastrelených a 40 poslaných do GULAGOV za záškodnícku činnosť. A kto by snáď zapochyboval o vážnosti situácie, počul z tribúny II. všezväzového zasadnutia kolchozníkov v Moskve tieto Lysenkove slová:

         - Súdruhovia, či nie je a nebol triedny boj na fronte jarovizácie? V kolchozoch boli kulaci a ich prisluhovači, ktorí neraz našepkávali roľníkom ale nielen oni, ale kadejaký triedny nepriateľ našepkával roľníkom:" Nemáčaj zrno, tak semená zničíš!"

         Dnes by boli tieto perličky hodné pre humoristický časopis keby v nich nezaznievala krutá ozvena ľudských osudov.

 

         Tento problém má ešte jedno špecifikum. Je to popretie historického princípu ľudského poznania.

         Človek je aj preto človekom, že objavil spôsob ako zachovať informácie pre ďalšie generácie.

         Ďalšou snahou o oddelenie budúcnosti od minulosti je negácia tohto princípu.

         Charakterom vedy systému, ktorého sa zmocnil fenomén ideologizácie je oddelenie minulosti kontinuity vedeckého bádania.

          Nehovorte mi nič o tom, kto to bol Pythagoras, dajte mi pravítko a kružidlo, ja na to prídem sám!

         Tak by sa dal charakterizovať postoj revolučných vedcov.

         V hĺbke svojej obmedzenosti sa k tomu neváhajú ani priznať.

         Tvorca sovietskeho tvorivého darvinizmu na II. zjazde kolchozníkov -úderníkov roku 1935, kde bol prítomný aj vodca Stalin, povedal :

         - Spolupracovník nášho ústavu I.I.Prezent*) mi ukázal, že základy tej práce, ktorú robím, položil už Darwin. A ja sa tu, súdruhovia, musím priznať, že som k svojej hanbe Darwina naozaj neštudoval. Vyšiel som zo sovietskej školy, Jozef Vissarianovič, a neštudoval som Darwina.

         Na tomto zasadnutí odznel aj často lysenkovcami v literatúre  opakovaný pochvalný výrok Stalina:

         - Bravo, Súdruh Lysenko! Bravo! 

         Stalinovi, ako mnohým diktátorom, vyhovovala predstava, že môžu bez ťažkostí ovládať ľudský subjekt. Stačí iba patrične upraviť podmienky vonkajšieho prostredia.  Lysenko dokonca s hrdosťou vyhlásil:

         - U nás, v Sovietskom zväze sa nerodia ľudia. Rodia sa organizmy. Jedným takým človekom som ja. Ja som sa človekom nenarodil, ja som sa človekom stal.

         Príznačné je, že na kontinuitu jeho vedeckej činnosti neprišiel sám veľký vedec, ale musel ho na to upozorniť nevzdelaný filozof.

         Lysenko neštudoval ani Mendela (veď na čo? Bol to mních!), ani Morgana (bol to buržoázny pavedec). Napriek tomu podrobil genetiku zdrvujúcej kritike. Z 5. novembra roku  1945 je známy jeho výrok:

         Morganisti - mendelisti, ihneď po Weismannovi vychádzajú z toho, že rodičia nie sú rodičmi svojich detí. Deti a rodičia podľa ich učenia sú bratmi alebo sestrami. Ba čo viac: ako prví (rodičia) tak aj druhí (t.j. deti) vôbec nie sú sami sebou.

         Táto hlbkomyseľnosť sa Lysenkovi zapáčila do tej miery, že ju zopakoval o tri roky na pamätnom augustovom zasadnutí VACHSNIL, pri hodnotení stavu svetovej biológie.

         Rovnaký bol aj jeho prístup k výchove kádrov. Keď sa jeho vedeckí ašpiranti po príchode na ústav zaujímali o laboratória, kde budú pracovať odpovedal im:

         - Budete sedieť v mojej pracovni. Ja sa budem rozprávať s ľuďmi a vy budete počúvať. Vašou školou budú kolchozy a dizertáciou osem kilogramov osiva nového druhu a popis ako ste ho získali,  a nezabudol dodať, - učte sa od našich robotníkov a robotníčok. Taká Varja a Maruška vás môžu naučiť veľa užitočných vecí.

         Charakteristickou črtou zideologizovanej vedy je nielen prerušenie historickej kontinuity, ale vytváranie predstavy, že doslova každý bez príslušného vzdelania môže byť vedcom. Na základe toho vznikali v Sovietskom zväze takzvané Chat-laboratória, poľné laboratória, kde pracovalo desaťtisíce pologramotných a negramotných kolchozníkov, ktorí seba samých označovali hrdo za bosonogych učonych. Už roku 1929 ich bolo zaregistrovaných 20 000.

         Na ich čele stál ľudový akademik, ktorého charakterizoval A.A. Popovskij v knihe Zákony života ako

         - . . . veľkého učenca, ktorý písal posmešné články, v ktorých sa dôkladne vysmial presláveným vedeckým autoritám.

 

         Počiatkom tridsiatych rokov zapojil desaťtisíce kolchozníkov do ručného kríženia pšenice pre zabezpečenie zvýšenia výnosov. V pláne bolo zapojiť do tejto činnosti pol milióna neobutých vedcov. Realizácii tohto grandiózneho projektu bránila iba maličkosť - nožnice. Lysenko ich požadoval 500 000. Na zasadnutí obilninárskej sekcie v Omsku navrhol, aby sa Poľnohospodárska akadémia ujala organizačne tejto, podľa neho veľkolepej, akcie, Aby zabezpečila nielen výrobu požadovaného množstvá nožníc, ale aj zaškolenie pol milióna kolchozníkov.

         - Slabou stránkou bol nedostatok nožníc na kastrovanie kvetov. Dopyt po nožniciach vo Zväze okamžite mnohonásobne stúpol. Ale za niekoľko dní bola aj táto prekážka prekonaná a to samotnými kolchozníkmi. Pomerne pekné nožnice začali vyrábať kolchozní kováči v svojich dielňach z kos.- písal nadšene A.Popovskyj v knihe Zákony života.

        

         Všetky totalitné systémy, kde sa  oddelila budúcnosť od minulosti sú nepriateľom ducha.

         - Vrhajú na nás prekliatia, ako na nepriateľov ducha. Áno sme ním, ale v oveľa hlbšom zmysle, ako by sa to v buržoáznej vede  v jej hlúpej viere zdalo.

         Mýlite sa, ak sa domnievate, že výrok pochádza z lysenkovskej dielne.

         Autorom je Adolf Hitler.

         Aj nacistické Nemecko malo svojho Lysenka. Bol to zhodou okolností taktiež Rakúšan Hans Höbringer s teóriou zmrazeného svetla a dutej zeme.

         - Vy dôverujete svojim rovniciam a nie mne. Aký čas budete potrebovať, aby ste pochopili, že matematika je bezcenná lož? - vykrikoval sivovlasý, šesťdesiatpäťročný starec.

         - Rakúšan Hitler vyhnal židovských politikov, druhý Rakúšan Höbringer vážených židovských vedcov. Fuhrer svojim vlastným životom ukázal, že amatér je nad profesionálom. Bolo nám treba iného amatéra, aby sme úplne pochopili Vesmír - napísal nacistický ideológ z príležitosti povýšenia astrológa Fuhrera do funkcie nacistického zmocnenca pre matematiku, fyziku a astronómiu.

         O tom, čo je a nie je vedecké rozhodovali stranícke sekretariáty.

         - Tak čo mám s vami robiť? Veď vy uznávate existenciu chromozómov! - povzdychla si vedúca tajomníčka oblastného výboru komunistickej strany v Leningrade, keď vyšetrovala roku 1948 profesora leningradskej univerzity E.M.Cheisona.

         Svetový odborník na bezstavovcov sa odmietol podriadiť nariadeniu, aby prednášal študentom Lysenkove absurdity.

        

         Antiintlektuálnosť zideologizovaných systémov spočíva nielen tom, že páli knihy ale aj fyzicky likviduje vedcov.

         V histórii nájdeme veľa príkladov takéhoto násilia..

         - Noli tangere circulos meos! boli posledné slová geniálneho starovekého vedca Archimeda.

         Rímsky vojak, ktorému boli adresované, ho prebodol mečom.

         - Čo tam po dajakých kruhoch nakreslených v piesku!

         Giordano Bruno bol upálený a slávneho astronóma Galio Galilea zachránilo od hranice iba to, že svoje pôvodné vyhlásenie odvolal. Hlava významného chemika, tvorcu zákona o zachovaní hmoty, Lavoisiera zletela za nadšeného burácania davu do koša pod gilotínou.

         Koľko geniálnych hláv padlo v Koncentračných táboroch, Gulagoch a na frontoch svetových vojen v našom storočí to nikto nespočíta.

         Priateľ Alberta Einsteina a pokračovateľ jeho diela Herrman Weyl povedal, že keby naraz zomrelo desať - dvanásť ľudí, bol by zázrak modernej fyziky pre ľudstvo navždy stratený.

         Mrazí nás pomyslenie, že veľa  z týchto hláv ostalo na ramenách  svojich nositeľov preto, že sa im včas podarilo utiecť z nacistického Nemecka.       

         Po roku 1948 sa pozícia Lysenka upevnila. Bolo to predkladané ako historické víťazstvo. To otvorilo cestu ďalším absurdnostiam. O.B. Lepešinskaja bola presvedčená, že dokázala vznik buniek z nebunkovej hmoty. V tomto pokrokovom učení videl Lysenko dôkaz jednej zo svojich najväčších absurdít -  zmeny druhu.

          - V tele pšeničného rastlinného organizmu, pri pôsobení zodpovedajúcich životných podmienok sa rodia krupičky tela raže - napísal v predhovore jej monografie o vzniku buniek z nebunkovej hmoty.

         Znalosť pôvodnej literatúry Absurdných biológov bola hlboko pod nulou. Lepešinskaja došla k svojim prevratným záverom na základe takej hrubej metodickej chyby,  za ktorú by bol na každej univerzite v demokratickom svete neuspel na skúške histológie poslucháč druhého ročníka medicíny, alebo prírodných vied. Napriek tomu na šestine sveta boli v tomto smere uznesením štátnych orgánov zmenené vysokoškolské osnovy. 

         Po smrti Stalina roku 1953 sa pozícia lysenkizmu oslabila. Satelity Sovietskeho zväzu sa rýchlo tejto pliagy zbavili, ale v krajine svojho vzniku sa koráb mičurinskej biológie do plachiet ktorého fúkali vetry Víťazného októbra zmietal na rozbúrenej hladine politického oceánu až keď sa definitívne o desať rokov nepotopil.

páchal škody ešte ďalších desať rokov.

          Lysenkov sydróm nezmizol zo scény, ako stredoveké epidémie Nemožno predpokladať, že by mohol pôsobiť v tak katastrofálnej podobe najmä v experimentálnych vedách.  Braní tomu globalizácia informačných sieti. Literatúra, ktorú už nemožno zakázať, rozhlasové a televízne vysielanie, ktoré nemožno rušiť a otvorené hranice pre vedeckú spoluprácu.

         Sú vedné disciplíny, kde sa fenoménu ideologizácie veľmi dobre darí.

         Sú to historické a spoločenské vedy. Najmä v transformujúcich sa krajinách strednej a východnej Európy ide ideologizácia histórie kráča ruka v ruke s nacionalistickým tendenciami. Národná história bola vždy regionálnou doménou a oponentúra svetového spoločenstva má tu obmedzené možnosti.

         Ako príklad uvedieme niektoré ozveny fenoménu ideologizácie na Slovensku.

·     Historický ústav Slovenskej akadémie vied je semeniskom protinárodných síl.

·     Treba založiť pri Matici Slovenskej historický ústav, ktorý bude pravdivo vykladať tisícročnú históriu slovenského národa.

·     Predstavovanie jedného z prvých štátnych útvarov v stredoeurópskom priestore ako Veľkú Moravu je omyl zahraničných historikov. Bolo to Slovenské kráľovstvo a Svätopluk bol prvým Slovenským kráľom.

·     Pápež schválil slovenský jazyk ako liturgický.

·     Prvé mince v Európe sa razili na Slovensku. *)

         Lysenkovým syndrómom,  ktorý je charakterizovaný snahou o oddelenie minulosti od budúcnosti, nie sú postihnuté iba systémy vied. Vyskytuje sa aj priamo v centre politického systému a v jeho štruktúrach.

         V päťdesiatych rokoch, kedy v Sovietskom zväze dosahoval svojho vrcholu, sa na západe objavila metafora:

         Lysenko je Stalin v biológii a Stalin je Lysenko v politike.

         Bol to snáď jediný kladný ohlas z demokratického zahraničia, ktorý lysenkovci s obmedzenosťou sebe vlastnou, s hrdosťou citovali.

         Nie je azda prejavom Lysenkovej choroby skutočnosť, že politiku robia často amatéri (bez ohľadu na to, že majú vysokoškolský diplom)?

 

         Druhá časť otázky - oddelenie minulosti od budúcnosti -  by mohla pôsobiť anachronicky. Oddeliť minulú polohu letiaceho projektilu by znamenalo negovanie samotného javu. Napriek tomu je to otázka zmysluplná. Dotýka sa totiž minulosti človeka.

         Na prvý pohľad by sa zdalo, že minulý beh vecí ľudských nemôže nikto zmeniť.

         - Čo sa stalo, to sa neodstane, - hovorí ľudová múdrosť.

V priebehu štúdia materiálov k tomuto eseji sme sa stretli naozaj s pozoruhodným príkladom, kedy budúcnosť menila minulosť.

         V stredoveku existovala privilegovaná vrstva šľachty. Byť šľachticom, znamenalo uskutočňovať šľachetné činy.  Šľachtický titul bolo možno získať tak, že príslušník snobskej vrstvy*) sa vyznamenal činom hodným pozornosti.

                Potom všetky jeho potomkovia získavali tento titul dedične. To bol druhý spôsob nadobudnutia titulu. Budúcnosť šľachtických titulov potomkov bola v nadväznosti s minulosťou predkov.

         Vo feudálnej Číne to bolo opačne. Ak sa jedinec vyznamenal mimoriadnym činom, napríklad preukázal osobné hrdinstvo a bol povýšený do šľachtického stavu, nestal sa tento titul dedičný do budúcnosti, ale do šľachtického stavu bol povýšený jeho predok. Čím hrdinskejší bol skutok, tým zasahoval hlbšie do generácii pra-pra-prapredkov.

        

         Aby sme uviedli čitateľa do problému nášho chápania stavu vecí pomôžeme si metaforou.

         Keď Stvoriteľ dokončil svoje dielo, siedmeho dňa odpočíval. Prišiel k nemu diabol a takto prehovoril:

Vykonal si veľkú vec, ale jedno napriek svojej všemocnosti nedokážeš. zmeniť to, čo si už raz stvoril.

         Zamyslel sa Stvoriteľ a ôsmeho dňa stvoril - historikov!

 

         Mnohí z nich dokážu meniť históriu človeka, podľa želania ich ideologických chlebodarcov. Tak schopná premeniť sa Veľkomoravská ríša na Kráľovstvo Slovenské. Čierne sa stáva bielym a naopak, podľa toho, ako je to potrebné pre povedomie nevyhnutné pre posilnenie nacionalistického davového efektu.

         Už na prípade Lysenkovho sydrómu sme sa presvedčili o tom, čo sa stane, ak do vedy prenikne fenomén ideologizácie. Tam, kde prenikne, veda končí.

         Historiografia bezpochyby veda je. Nič tak neláka dvorných ideológov, ako pokušenie zneužiť ju pre svoje ciele. Iba počas života našej generácie sme sa stretli s veľkým množstvom výkladov toho istého historického javu.

         Práve preto má položená otázka zmysel, aby upozornila na nebezpečie týchto snáh.

         Históriu človeka, ku ktorej ho viaže chápanie kontinuity, nemožno ani poprieť, vymazať ani meniť

         - Minulosť tu nie je a neusilovala sa odísť preto, aby sme ju popierali, - napísal Ortega v eseji História ako systém,  - ale, aby sme ju integrovali.       

        

 

Harambee

 

"Všetko späť! Hurá ma stromy!" - Štyri slobody Franklina D. Roosewelta - Nech ti deti z kolísky kradnú šakaly! - Každodenný plebiscit - Dokážeme  ťahať  za jeden koniec?

 

         Aké má človek šance v súčasnosti?

         Ak chce prežiť ako biologický druh, má jediné východisko. Nespočíva v rôznych hrubých čiarach za minulosťou, ktorou by si podaktorí politici radi zabezpečili najmä  svoju budúcnosť. Keď chce niekto odstrihnúť minulosť, znamená to ako by chcel zvolal:

         - Všetko späť! Hurá ma stromy!

         Znamenalo by to návrat k orangutánom

         Nepotrebujeme hrubé čiary, ktoré by odlúčili minulosť od budúcnosti.

         - Potrebujeme  celé dejiny, ak máme poznať, či sa nám z nich podarí uniknúť, alebo či do nich klesneme nazad.

         Tento výrok pochádza z roku 1938 od profesora metafyziky na Madridskej univerzite José Ortegu y Gasseta.

         V čase Studenej vojny v päťdesiatych rokoch videli mnohí záruku v záchrane ľudstva v odidoelogizovaní spoločnosti. Aj dnes mnohí vidia hlavné zlo v ideológii. Snahy po odstránení tohto fenoménu z ľudskej spoločnosti sú rovnako naivné, ako by bola snaha po zbavení kravského stáda jeho pachu.

         Stretli sme sa s názorom, že by bolo dobré odstrániť z ľudského genómu gény agresivity. Potom by sme si, podľa tejto predstavy, všetci zrazu padli do náručia.

         Našťastie ani génoví inžinieri budú sotva kedy takú možnosť mať. A keby to urobili, znamenalo by  to katastrofu. Človek by tým ako biologický druh prestal existovať.

         Nemôžeme sa pozerať na ľudskú agresivitu iba cez prizmu násilných činov a zabíjania. Zdravá agresivita je základom úspechu v celom spoločenskom živote, v podnikaní ale aj v kultúre, športe a dokonca aj v rodine.

         Obidve riešenia by boli tou povestnou  hrubou čiarou za minulosťou..

         Je teda ľudstvo odsúdené na zánik?

         Ak by sa oddelila budúcnosť od minulosti a minulosť od budúcnosti tak celkom určite.

         Sme presvedčení, že konštruktéri ľudskej spoločnosti musia rešpektovať nielen spoločenské, ale aj biologické zákonitosti.

         Našťastie mnohí politici zodpovední za svetové dianie, hoci možno intuitívne, si to uvedomujú.

         Niekoľko mesiacov pred tým, ako sa rozhorel požiar druhej svetovej vojny vyslovil vtedajší prezident Spojených štátov Franklin Delano Roosewelt v novoročnom príhovore spoluobčanom myšlienku o štyroch základných slobodách..

         Za prvú považoval Roosewelt slobodu prejavu a  vyjadrovania. Druhá sloboda je podľa amerického prezidenta sloboda vierovyznania. Ako tretiu uviedol slobodu od núdze a posledná je sloboda od strachu na celom svete.

         Dodržanie týchto zásad udržuje pluralitu ideológií v rovnováhe.

         Súčasná kríza v Kosove núti svetovú spoločnosť k úvahám o možnom vojenskom zásahu, aby sa tak zabránilo nacionalistickému besneniu.

         Svetová mienka nie je to v tomto smere bohužiaľ jednotná.

         Nacionalisticky ladení politici považujú takéto úvahy za porušenie suverenity Juhoslávie. Fotografie umučenej albánskej rodiny Delijovcov z dedinky Golobuvac v Kosove ich nechávajú chladné. V zajatí fenoménu ideologizácie im nevadia podrezané hrdlá malých detí.

         Nebezpečie takýchto javov má všeobecný charakter. Je nákazlivý a môže sa udiať kdekoľvek na svete bez ohľadu na civilizačnú úroveň prostredia.

         Posúďte tento odkaz, ktorý poslal roku 1993 okresný funkcionár jednej slovenskej národnej inštitúcie prostredníctvom média Slovenských národných novín čelnému predstaviteľovi maďarskej menšiny.

         - Nech tebe a tvojmu pokoleniu z kolísky deti kradnú šakaly! Nech ti besné, žravé psy v zlosti obžierajú kosti!

         Ste presvedčení, že by takému stredoeurópskemu človeku v kritickom okamihu vypadol nôž z ruky?

         Tým, že odmietame nacionalizmus, neodmietame národný princíp.

         - Existencia národa je každodenný plebiscit - tvrdil francúzsky filozof Renan.

         To považoval profesor Ortega v eseji Vzbúrenie davov za povzbudivé, pretože:

         - Krv, reč, spoločná minulosť sú princípy statické, nehybné a sú pravým väzením.

         -  Mať spoločnú slávnu minulosť, spoločnú vôľu v prítomnosti; mať za sebou spoločné veľké výkony, mať v úmysle uskutočniť ďalšie nové; to sú hlavné podmienky existencie národa, - napísal Renan

         Aké máme, my ľudia, možnosti, aby sme túto víziu naplnili?

         - Harambee!        

         Harambee je swahilské slovo, ktoré znamená ťahajme za jeden koniec.      Spája sa s menom prezidenta Jomo Kenyattom. Vládol v Keni od roku 1969. Bol symbolom tolerancie, zástancom plurality názorov a  kmeňovej znášanlivosti zastával svoju funkciu do roku 1978. Bol priekopníkom  myšlienky o schopnosti národa postaviť sa vlastnými silami na vlastné nohy.

         Demokratické reformy a múdra politika viedli mladý štát k ekonomickej prosperite. Po jeho smrti nastúpil Daniel Arab Moi, ktorý si oživením kmeňovej neznášanlivosti upevňuje moc. Sľubom, že v dedinách, v ktorých ho budú voliť zavedie elektrinu sa zaradil sa medzi politických vydieračov. Destabilizácia vedie krajinu k úpadku. Hlavné mesto Nairobi sa v auguste zapísalo atentátom na americký zastupiteľský úrad do smutných análov svetového terorizmu.

        

         Môže ľudstvo ťahať za jeden koniec?

         Jednoducho musí, aj keď tento koniec môže mať viac vlákien.

          

        

 

        

 

 

 

 

        

 



*) Fenotyp kopírujúci mutáciu

**) V U.S.A.  sa ročne narodí približne  sto takto postihnutých  detí..

*)  V našom prípade ju nechápeme ako absolútnu snahu o moc, ale v stupnici od vodcovských ambícií  až po stupeň absolútnej podriadenosti.

*) Diviačica roztrhá svoje vlastné mláďa, ak na ňom zacíti cudzí pach. Ani človek súčasnosti sa nezbavil tohto puta. Pred rokmi zabila v Alžíri stará matka svoje vlastné trojmesačné vnúča. Aký cudzí pach zacítila na svojom potomkovi? Dieťa bolo počaté síce z legitímneho manželského zväzku jej dcéry, ale jeho otec nebol moslim, ale kresťan.

**) Zastrelenie otca srbskej nevesty pred kostolom v Sarajeve neznámym odstreľovačom.

 

*) Aj v ľudskej spoločnosti bolo obdobie, kedy šľachta medzi sebou zápasila v súbojoch, ktoré často končili smrťou jedného zo sokov. Preto Ľudovít XIII na popud kardinála Rischelieua vydal kráľovský edikt zakazujúci súboje. To malo zabrániť, aby sa špička francúzskej inteligencie vzájomne nevyvraždila.

**) Pokiaľ náhodou nie sme klónovaní alebo jednovajcové dvojčatá.

 

*)  V ľudských spoločnostiach toto pravidlo často neplatí. V čase súmraku brežnevovského impéria koloval tento vtip: Ceremoriár zjazdu vedúcej politickej sily v ZSSR sa takto prihovoril účastníkom: - Všetci čo môžu, nech sa postavia. Prinesú členov Ústredného výboru.

**) Za druhej svetovej vojny došlo na Abesínskej vysočine  k tragickej udalosti.  Kolóna italských vojenských nákladných automobilov sa v noci v hmle   presúvala cez priesmyk  Passo della morte. Vodič prvého z nich zle odhadol zákrutu, zišiel z cesty a zrútil sa do priepasti. Za ním idúci vodiči nepostrehli čo sa stalo a zrútili sa za ním. Nasledujúc  koncové svetlá vpredu idúcich vozidiel skončila na dne priepasti celá kolóna aj s ich posádkami.

***) Počas druhej svetovej vojny vztýčili na najvyššom vrchole Kaukazu fašisti vlajku s Hákovým krížom. V súčasnosti sa zatrepotala vlajka  politického zoskupenia Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) na najvyššej hore sveta Mont Evereste. Chce sa nám veriť, že ide o podobnosť čisto náhodnú.

 

*)  Pri atentáte zahynula aj jej 65 ročná matka

*)  Trofim Denisovič Lysenko (29.9.1896 - 20.11.1976) - sovietsky biológ agronóm. .Jeden z najväčších novodobých falzifikátorov vedy. Jeho závratná kariéra trvala 36 rokov.

*) F. Engels v dopise P.L. Laurovi roku 1875 napísal: Celé učenie Darwina o boji o existenciu, nie je nič iné ako jednoduché prenesenie Habbsovho učenia o boji všetkých proti všetkým a buržoázneho ekonomického učenia  o konkurencii spolu s Malthusovou teóriou o preľudnení do živej prírody.

**) J.B. Lamarck svojím otvoreným vystúpením privítal Francúzsku revolúciu..

*) Americký biológ G.H.Noble uverejnil 7. januára 1926 v medzinárodnom časopise Nature prekvapujúcu správu.  Podrobným prešetrením jediného dochovaného preparátu viedenského biológa Paula Kammerera, dokázal, že smena popisovaná autorom ako dôkaz dedičnosti získaných vlastností bola dosiahnutá nastreknutím tuše  pod kožu žabích nôh.

 

*) I.I.Prezent, filozof hlavný ideológ lysenkovej školy známy výrokom: "Zahnívajúci kapitalizmus v imperialistickom štádiu svojho vývoja priviedol na svet svojho mŕtvo narodeného bastarda vedy - úplne metafyzické, antihistorické učenie formálnej genetiky."

*)  Neboli síce prvé, ale neboli ani slovenské. Razili ich Kelti.

*) Nemáme na mysli pejoratívny význam tohoto slova. Chápeme ho v jeho pôvodnom význame anglického sine nobility - s.nob.

TOPlist
Tvorba webových stránek na WebSnadno.cz  |  Nahlásit protiprávní obsah!  |   Mapa stránek